Dievča a ticho dospelosti

Vyrásť.
Slovo, ktoré počuješ od detstva
ako refrén piesne, čo nechceš spievať.
„Jedného dňa budeš veľká.“
Ale nikto nepovedal,
že to znamená,
stratiť časť seba.
Nikto nepovedal,
že to bude bolieť.

Vieš, čo je na tom najhoršie?
Že nevieš, kedy to príde.
Detský smiech sa stratí v tichu,
nevinnosť sa rozpustí,
ako cukor v horkej káve.
A ty zrazu stojíš na prahu života,
ale dvere sú zamknuté
a kľúče nikde.

Dospelosť nie je ako vo filmoch,
žiadne dramatické hudobné scény,
žiadne veľké odhalenia.
Je to ticho.
Ticho, čo ťa obklopí,
keď už nikto nehovorí, čo máš robiť.
Keď už neexistujú pravidlá,
ale všetci očakávajú,
že ich budeš poznať.

Bojíš sa.
Bojíš sa, že nebudeš dosť dobrá,
že život je príliš veľký
pre tvoje malé ruky.
Každé rozhodnutie je krížová cesta,
a ty nevieš,
kam ísť.
Nevieš, ktorá cesta vedie k šťastiu,
a ktorá k prázdnote.
Ale musíš sa rozhodnúť,
lebo svet čaká.

A ten strach…
ten ti šepká do ucha:
„Čo ak zlyháš?“
Čo ak sa stratíš?
Čo ak raz otvoríš oči
a zistíš,
že si sa stala niekým,
kým si nikdy nechcela byť?
Čo ak sa všetko,
o čom si snívala,
rozplynie ako dym?

V detstve si si myslela,
že dospelosť je sloboda.
Ale teraz vieš,
že je to boj.
Je to kráčať po lane,
ktoré visí nad prázdnotou.
Každý krok ťa môže zlomiť,
ale musíš ísť ďalej.
Lebo nikto nepočuje tvoje volanie.
Nikto nevidí tvoje slzy.
Nikto sa nevráti,
aby ťa chytil za ruku.

A ty sa pýtaš,
či je to všetko.
Či je život len séria ústupkov,
séria dní,
ktoré prežiješ,
len aby si prežila ďalší.
Kde sú tie sny?
Kde sú tie farby,
ktoré si si maľovala na steny svojej detskej izby?
Kde si ty?

Ale aj tak kráčaš.
Bojíš sa,
ale kráčaš.
Každý krok je ťažký,
ale ty ho spravíš.
Lebo čo iné môžeš robiť?
Nádej je tvoja jediná zbraň,
aj keď je slabá.
Aj keď sa stráca v tme.

Autor – Simona Černušáková