„Sloboda nie je nikdy ďalej ako jednu generáciu od zániku.“
(Ronald Reagan)
Brechot psa sa nesie okolím ako výstraha pred tienistou siluetou kráčajúcou po ulici. Tichá úžina spiacich domov nemo hľadí za tvrdo dopadajúcimi podrážkami, lepiacimi sa na chladný asfalt. Klopkanie na dvere roztrasie aj tým osvetlením, čo zostalo vyzývavo svietiť. Aj napriek ich lúčom sa pohybujú nenápadne, priam skryto. Pach stelesnenej mladosti sa okamžite vyvalí z pootvorených dverí, vítajúc neznámeho. Tomu sa radosťou podvihnú kútiky pri pohľade do toľkých rebelujúcich očí. Niektoré sú naozaj nevinné, podaktoré dokonca vyhorené, požrané hneď niekoľkými beštiami závislostí.
„ Ale kto sa ukázal! Občerstvi sa, cíť sa ako doma.“ Hostiteľovi takmer vypadnú oči z jamôk pri pohľade na známo neznámu osobu. Obaja si bratsky stisnú predlaktia, zakliesnia sa v medveďom objatí.
„ Dlho sme sa nevideli. Nechcel by si skočiť zajtra na obed? Spoznať môj svet?“
„ Rád.“ Striedmy rozhovor mu otvorí bránu do nového, celkom podmanivého sveta. Kde-tu sa mihne tvár, ktorú by dokázal ochrániť. Kde-tu zazrie klíčiace semienko spoločnej práce. Tam už treba len trpezlivo čakať.
Okrúhly stôl v zapadnutej reštaurácii na okraji mesta zapraská.
„ Vitaj, prisadni si.“ Päť pravítkom vyrovnaných chrbtov sa nahne bližšie k novo voňajúcej osobe. Pohľady zasnené, odovzdané komusi inému, tupo hľadia do prázdneho priestoru. Akúsi časť majú tvarovanú iným spôsobom ako zvyšok sveta. Predstavenie prebehne rýchlo, bez potreby mien, vtiahnuc čistú hlavu do hlboko filozofického rozhovoru. Väčšina slov páchne demagógiou. Vníma sa ťažko, keď zvyšok chutí tak sladko, navyše s rozumným podtónom. Bezpečie vyprodukované falošnými úsmevmi a objatiami, priam bez námahy zabije klinec na správne miesto. Všetko ostatné závisí od tlaku na pracujúci kolovrátok.
Deň za dňom, slovo za slovom, pomaly ale isto obrastajú svojimi tŕnistými názormi priveľmi milé jahniatka. Ich hebká srsť nasiaknutá naivitou, mozgy hľadiace na jasne vytýčenú cestu, si ani neuvedomia lano okolo krehkého krku. Niektoré si vyslúžili obojok, iné sa dokonca dočkajú oceľovej čepele. Možno keby vyhliadli raz za čas z košiara, prehodili zopár slov aj s inými ako so svojimi či prečítali kde-tu nejakú knihu, nemuseli ich stavce praskať pod nátlakom. Nátlakom, ktorý jedného dňa bude priveľký. Ten tlak držiaci v hrsti množstvo duší, zotročujúci čokoľvek priveľmi slabé na vlastné premýšľanie. Ničiaci nie len životy pod krídlom, ale i tie z protiľahlej strany. Nik tie zasnené pohľady nezastaví. Nedokáže nanovo ukuť. Zostáva len hľadieť na pomaly rednúce duše pred sebou. Dávno už nevedia odlíšiť dobro od ich dobra. Zlo od ich zla. Morálku od zaslepenosti. To všetko pre dieru vo vedomí, pre príliš slabo zásobovanú knižnicu.
Od myšlienky vraj nie je ďaleko k činu. Po niekoľkých týždňoch spoločne stráveného času badať pod krídlom silnejúce mláďa. Mihnutie úsmevu sa vráti na jeho tvár s čoraz podobnejšími črtami jemu vlastnými. Odviedol dobrú prácu. Trpezlivo vsádzal drobulinké úlomky na správne miesta, potieral lakom, ťažko odstrániteľným bežným spôsobom uvedomenia. Tieto látky sa z tela nedajú dostať. Ak, tak len v minimálnom množstve. Potrpel si na presnosť a disciplínu. Niet divu, že každý, kto mu vyšiel spod rúk, je preto taký výrazný. Majú železnú obyčaj. Spleť poloprávd, konšpiračných prísah i závistí. Stojac na vrchole, hľadí na obžinky, ktoré priniesla jeho práca. Zmierenie to však nie je.
Ako ľahko sa z voľby slov stáva trhajúca zbraň.
Ako ľahko sa z nosenia noža pod oblečením razom stáva bodajúca zbraň.
Ako sa z človeka milión – stáva ten jeden.
Jediný sediaci vyššie ako tí ostatní.
Autor: Katka Roščáková
Žiadne komentáre