Dominika Škorníková je 32 ročná študentka vysokej školy na Islande. Keďže kroky mnohých našich študentov smerujú do zahraničia a niektorí nad zahraničím ešte len uvažujú, chceme vám priblížiť životnú cestu mladej ženy, ktorá sa k tomuto kroku odhodlala.
Prečo si sa rozhodla ísť študovať po strednej škole do Česka?
Krátko pred termínom odovzdania prihlášok, presne 31. decembra, som sa ocitla na silvestrovskej párty aj s dievčaťom z Bratislavy, ktoré študovalo na Masarykovej univerzite. Hodili sme reč, a tak som sa dozvedela, že na MU v Brne neberú do úvahy známkový priemer, ale výsledky tzv. TSP (= test študijných predpokladov) a prijímacieho testu v danom odbore. Študentka som síce bola dobrá, ale nie výborná. Predpokladala som, že na slovenskej univerzite by som mohla pohorieť kvôli nedostatku bodov za priemer. A ako som si aj myslela, na angličtinu do Nitry ma neprijali, keďže mi chýbali spomínané body. Do Brna však áno.
Na akej škole si študovala v Česku?
Študovala som odbor Divadelná veda na Masarykovej univerzite v Brne.
Aký je rozdiel medzi českým a slovenským vzdelávacím systémom?
Nemôžem úplne presne odpovedať, keďže na Slovensku som VŠ neštudovala. Preferujem však prijímací systém v ČR, ktorý dá šancu na úspech aj študentom stredných škôl, ktorí nie sú práve čistí jednotkári. To však neznamená, že nie sú šikovní. Ako bonus bola cena za prihlášku – tá v Česku bola lacnejšia.
Prečo by si odporučila ísť študovať do Česka?
Česko je taký „domov – nedomov“. Výborný kompromis, ak chce niekto skúsiť “zahraničie”, ale zatiaľ sa necíti na ozajstnú cudzinu. Či už kvôli jazyku, diaľke alebo kultúrnym rozdielom.
Aké sú podmienky na život v Česku?
Brno som si veľmi rýchlo zamilovala. Svojho času som tvrdila, že odtiaľ nikdy neodídem. Brno je malé aj veľké zároveň, má absolútne fantastickú divadelnú scénu, kaviarenskú kultúru a neokukaný študentsky život. Bolo to na skok domov, na skok do Viedne, do Prahy. Bolo mi tam sveta žiť. Ako študentka som potrebovala aj pracovať na čiastočný úväzok a nájsť si prácu s flexibilným pracovným časom taktiež nebol problém.
Ako si sa dostala z Česka do Talianska?
Aj napriek môjmu prvotnému presvedčeniu, Brno ma napokon omrzelo. Uprednostnila som prácu počas štúdia a chýbal mi akýsi stimul. Po taliansky som sa túžila naučiť, odkedy som mala sedemnásť, kedy som bola na letnej brigáde v Južnom Tirolsku. Aj som si kúpila rôzne učebnice pre samoukov, ale nie som práve typ, čo sedí doma nad knižkou. Tak som si povedala, že najlepšie je predsa vycestovať do danej krajiny, ak sa chcete naučiť jazyk.
Sprvu som bola na akejsi “dovolenke”, na “obkuk” – že či si viem samu seba predstaviť tam alebo onam (12 dní som cestovala medzi Rímom a Milánom). Na konci dovolenky to bolo jasné, sťahujem sa! Pohnútky boli jednoduché: jazyk, víno a zmrzlina. Ale tiež som na to išla opatrne – prvý rok som strávila v pohodlí “domova” ako au pair. Natrafila som na absolútne skvelú rodinu, ktorá bývala neďaleko Turína.´´
Aké sú podmienky pre život v Taliansku?
V Taliansku som strávila dlhých sedem rokov. Plánovala som niečo medzi šiestimi mesiacmi a večne. Najlepšia vec, čo sa mi tam stala, boli moji kamaráti. Dovolím si tvrdiť, že som našla priateľov na celý život. Tiež som mala ohromné šťastie na prácu, o ktorej by sa mi predtým nesnívalo. Posledné dva roky som pracovala ako učiteľka, najprv v bilingválnej MŠ a neskôr na prvom stupni.
To “najhoršie”, aspoň teda pre mňa osobne, bolo počasie a jedlo. Keďže nemám rada ani teplo, ani cestoviny.
Prečo si sa rozhodla odísť na Island a ako to prebiehalo?
Vždy ma to ťahalo na sever alebo do anglicky hovoriacej krajiny. Na nešťastie, v Británii alebo v Írsku by sa mi len ťažko uplatňovalo bez vysokoškolského titulu (aspoň tak som počula) a štúdium v oboch krajinách je na predaj obličky.
Na Islande je to inak. Už dlhšie som sa pohrávala s myšlienkou, že by som sa vrátila na univerzitu a aj ju dokončila. Kamarát, Islanďan, spomenul, že na Islande sa za univerzitu neplatí. Ako inak, najprv som išla na obhliadku. Rozhodujúce faktory boli nasledovné – islandčina je mimoriadne atraktívny jazyk (aspoň teda pre moje ucho). Jedlo je skvelé (ak máte radi ryby). Počasie malebné (ale musí sa vám páčiť chlad).
Akú školu aktuálne študuješ na Islande?
Študujem lingvistiku – taliančinu a islandčinu – na Háskóli Íslands v Reykjaviku.
Aký je vzdelávací systém na Islande?
Do školy ani chodiť nemusím, stačí sa ukázať na skúškach a odovzdať domáce zadania (a na čas!). Tých nie je práve najmenej. Samozrejme, keďže ide o cudzí jazyk, chodiť na prednášky je viac než vítané, hlavne pre študenta, zároveň je fajn mať určitú flexibilitu, hlavne, ak potrebujete počas štúdia pracovať.
Trochu som sa návratu do školy obávala, predsa len mám po tridsiatke. Prvá hodina však bola príjemným prekvapením, väčšina mojich spolužiakov má po päťdesiatke…!
Aké sú podmienky pre život na Islande?
Každodenná realita na Islande je iná. Hlavné mesto je iba taká, ja to volám, rybárska dedina. Cestou do práce vidíte oceán a hory, raz za mesiac vybuchne sopka, voda páchne po síre, reštaurácie ponúkajú stejky z veľryby či jahňaciu hlavu… A hlavne, nie sú tu lesy a tým pádom ani komáre. Ale vyhovuje mi to. Slnko už dávno nezapadá a 15 stupňov je v podstate leto. Krása.
Cítiš sa bezpečne?
Hej, cítim a vždy som sa aj. Paradoxne, najnepríjemnejšie sa cítim v Bratislave.
Ako vidíš rozdiely medzi ľuďmi na Slovensku a v zahraničí?
Slováci sú známi usilovnosťou a pracovitosťou, ale aj veľkým zmyslom pre sťažovanie sa. Najväčší rozdiel, ktorý som si uvedomila hneď, ako som sa preťahovala do Česka, bol fakt, že všetkým bolo jedno, aký mám účes alebo ako som oblečená. Na Slovensku máme tendenciu komentovať súkromné záležitosti ostatných – od vzhľadu až po osobný život. Česko, neskôr Taliansko a Island boli v tomto smere dosť oslobodzujúce.
Taliani nedajú dopustiť na ich národnú kuchyňu a nie vždy sú otvorení okúsiť zahraničné jedlá, čo je dosť otrava. Radi sa hádajú, no veľmi často sa hádka skončí pri kávičke či pohári vínka.
Pracovný rytmus je tam iný – všetko začína neskôr a aj končí neskôr. Bežná rodina večeria o ôsmej a aj malé deti chodia spať okolo desiatej večer.
A Islanďania, nuž, je to veľmi malý národ. Celková populácia je menej než 400 tisíc. Všetci sú si tak trochu príbuzní, radi si užívajú život, cestujú, vzdelávajú sa, jedia. Sú prekvapivo nedbalí, dokonca sa o nich hovorí ako o Talianoch severu. Asi preto sa mi tak páčia, sú to troška blázni. Uvidíme, čo sa z nich časom vykľuje.
Je štúdium v zahraničí zvládnuteľné?
Tak určite, ale samozrejme, je to veľmi individuálne. Môj život by vyzeral celkom inak, ak by som študovala medicínu alebo právo, že áno. Zatiaľ sa to dá zvládnuť. Som na dennom štúdiu, pracujem na plný úväzok na manažérskej pozícii v reštaurácii a možno niekedy trošku menej spím. Ale ako sa hovorí, všetko sa dá, keď sa chce.
Ako si si zvykala na život v zahraničí?
Povedala by som, že si zvykám až nemiestne rýchlo. Reykjavik som už po troch týždňoch volala “domov”.
Ako by si porovnala vzdelávacie systémy na Slovensku, v Česku, na Islande a ktorý preferuješ?
Prvých päť rokov na slovenských a českých univerzitách boli celkom zdarma. Na Islande v podstate tiež, avšak každoročne sa platí tzv. zápisné. Je to 75.000 islandských korún, čo je v prepočte asi 500€, a to je zvládnuteľné. Jesenný semester začína už v auguste, ale skončí v novembri, čo je prijemné, keďže sa nemusíte stresovať so skúškami počas vianočných sviatkov. A na veku tu naozaj nezáleží. To sa mi pozdáva asi najviac. V našich končinách je to takmer nepísane pravidlo, že doštudovať treba do dvadsiatich šiestich rokov. Každý nech sa zariadi ako potrebuje. Medzi mojimi spolužiakmi sa nájdu aj dôchodcovia. No a čo.
Čo by si možno na svojich rozhodnutiach s odstupom času zmenila?
Mrzelo ma, že som nedokončila univerzitu na prvýkrát, ale všetko, čo sa odohralo medzi vtedy a teraz, ma priviedlo na Island. Som mimoriadne spokojná so svojím napredovaním.
Akú radu by si dala niekomu, kto by chcel alebo ide študovať do zahraničia?
Nebáť sa. Skúsiť a ak to nevyjde, nevadí. Ak to vyjde a zmeníte názor, taktiež nevadí. Vedieť, čo chceme od života, nie je to najdôležitejšie na svete. Niekedy je dôležitejšie vedieť, čo nechceme. Tento názor bude znieť otrepane, ale vždy je fajn poznať aspoň ako-tak jazyk danej krajiny. Výrazy na tvárach domácich, ktorí predpokladajú, že nerozumiete ani slovo a vy odpoviete v ich rodnej reči, sú na nezaplatenie.
Autorky článku – Elli Kohútová a Tatiana Temňáková z III.B
Žiadne komentáre