Eliška Lenčešová, absolventka nášho gymnázia, je žiarivým príkladom toho, ako talent a tvrdá práca môžu viesť k výnimočným úspechom. Počas štúdia na našej škole trávila nespočetné hodiny nielen v laviciach, ale aj na tanečných tréningoch, čo ju postupne viedlo k výnimočným úspechom na slovenskej aj medzinárodnej tanečnej scéne. V nasledujúcom rozhovore vám prinášam inšpiratívny príbeh jednej z našich úspešných absolventiek.
Pomohlo ti štúdium na našom gymnáziu v tanečnej kariére? Ako si zvládala skĺbiť náročné tréningy s povinnosťami v škole?
Chcela som veľmi chodiť do športovej triedy, ale chodila som do klasickej nešportovej triedy, keďže tanec nebol v zozname športov. Preto to bolo veľmi náročné. Potom mi aj povedali, že som si mohla zvoliť gymnastiku a tancovala by som, ale to už bolo neskôr a už som to nechcela meniť. Pre mňa bol tento športový gympel úplne najlepšia voľba. Vedeli, že sa budem učiť, asi mi dôverovali, takže som normálne mohla chodiť na tréningy, mohla som trénovať, koľko som len chcela. Najviac mi vyhovovalo, že som mala písomky vtedy, kedy som sa s vyučujúcimi dohodla, lebo som mala toho fakt veľa. Takže môžem povedať, že toto gymnázium mi veľmi pomohlo, dávali mi priestor na tréningy, čo bolo úžasné.
Ako spomínaš na svoje študentské časy na našom gymnáziu? Mala si nejakých obľúbených učiteľov alebo predmety, ktoré ťa bavili?
Stále na túto školu spomínam ako na tú najlepšiu školu, na akú som chodila. Cítila som sa tam dobre a hlavne mi dovoľovali chodiť na tréningy, športovať. Veľmi som mala rada biológiu s pani profesorkou Duchoslavovou. Tiež veľmi rada spomínam na našu triednu, pani profesorku Burzovú, keďže mi vedela vo všetkom vyhovieť, vždy bola na mňa veľmi milá.
Ako si sa rozhodla stať tanečníčkou?
Ja som odmalička bola veľmi hyperaktívna. Vždy som rodičom robila takú show. Posadila som si maminu, ocina, babku a deda a povedala som im: ,, Teraz seďte a pozerajte sa na mňa.” Vždy ma bavilo im robiť vystúpenia. A tak ma dali rodičia na tanečnú a hneď ma to začalo baviť. V podstate od začiatku som nastúpila na taký režim, akoby na profesionálnej úrovni, veľa som trénovala, každý deň. Nemala som to nikdy ako hobby, vždy bol šport pre mňa na prvom mieste.
Chceš sa živiť tancom?
Chcem určite žiť z tanca, keďže aj učím v tanečnej škole. Teraz budú zase Let’s dance turné. Na Slovensku nie je vôbec jednoduché sa tancom uživiť, ale keď za to reálne bojuješ a robíš všetko preto, aby si mohol tancovať, tak sa to dá. V skratke, ja robím všetko preto, aby som sa mohla tancom uživiť. Teda aj chcem, aj ma to baví. Mám vlastne také heslo, že sa chcem pretancovať životom.
Aké boli tvoje prvé kroky po ukončení školy a ako si sa dostala k veľkým úspechom?
Po ukončení gymnázia som išla na výšku, išla som na psychológiu. Lenže ono to bolo také časovo veľmi náročné, že som nemohla veľmi trénovať. Teda som hneď skončila a uvedomila som si, že chcem viac tancovať ako študovať. Mali sme vtedy veľmi dobre rozbehnutú tanečnú kariéru. Boli sme na desiatom mieste vo svetovom rebríčku v mládeži. To bol taký ten najväčší top po strednej. Potom som tancovala v zahraničí, na majstrovstvách sveta, stali sme sa majstrami Slovenska. A počas toho som začala študovať na fakulte Masmediálnej komunikácie na UCM. Tam som vyštudovala bakalára. Potom som išla tancovať do Dánska, tak už som v škole nepokračovala. V Dánsku som mala nejaké skúšky, ale nepáčil sa mi tam úplne ten partner. A ako som išla z Dánska domov, tak mi zavolali z Let’s dance, v podstate pred Vianocami. Vtedy som si povedala, že teraz nemám ani vhodného tanečného partnera do profesionálnych súťaží, tak to skúsim. Ak by som tancovala aktívne, tak to asi nezoberiem. Ale tým, že som mala vtedy voľno, tak som si povedala, že do toho idem.
Môžeš sa podeliť o najpamätnejší zážitok zo svojej tanečnej kariéry?
No najpamätnejšie boli asi tie, keď sme boli majstri Slovenska prvýkrát v mládeži. Potom, keď som sa stala vicemajsterkou Slovenska v dospelých, čo bol akože brutálny výsledok. A keď sme boli na Grandslame v Stuttgarte. V ten deň mala vlastne moja trieda stužkovú. Takže som nebola ani na vlastnej stužkovej. Oni tancovali na stužkovej a ja som tancovala na súťaži semifinále.
Mala si počas svojho dospievania nejaké tanečné vzory, ktoré ťa inšpirovali?
Tanečníkovi sa vzory stále menia, lebo každý ma iný štýl. Keďže ja som sa neustále vyvíjala, tak mne sa tie vzory menili. Najprv to bola istá ruská tanečníčka, teraz mám zase inú. Je to teda vždy rôzne, lebo teraz sledujem aj nejakých hip-hopových tanečníkov, snažím sa naučiť nejaké nové štýly. Ja som vždy chcela tancovať spoločenské tance, vždy som mala takú tu disciplínu a bola som do toho zažratá. A tým, že som mala výsledky, išli sme ďalej, mala som vzory, tak to bolo to, čo som chcela. Ale teraz až po Let’s dance som vlastne začala tancovať aj v divadle na Novej scéne muzikál. Začala som skúšať aj iné štýly, jazzové, hip-hopové, tak by som sa chcela zlepšovať aj v niečom inom
Kto ťa najviac podporoval v tanečných začiatkoch?
Najviac ma podporovali rodičia. Tanec nie je vôbec lacná záležitosť, aj veľa času to stojí, vozievali ma na tréningy, dávali tiež do toho všetko. Podľa mňa je strašne dôležité, aby mal športovec doma pohodu a podporu. Mohla som sa vyvíjať. Ale poznám aj veľa prípadov tanečníkov, ktorí makali na sebe a prebojovali sa veľmi ďaleko, aj keď to nemali doma ľahké.
Ako by si opísala svoju skúsenosť s účasťou v televíznej šou Let’s Dance? Čo ti táto skúsenosť priniesla do osobného a profesionálneho života?
Určite mi to prinieslo veľa. Let’s dance tak rýchlo prebieha, že vlastne si zavretá tri mesiace s niekým, koho vôbec nepoznáš. S úplne cudzím človekom si zrazu každý deň, z ničoho nič. A ty spoznávaš tých ľudí, zisťuješ, akí sú a vidíš, že každý má v sebe niečo dobré, čo je úplne fascinujúce. A veľmi veľa som narástla aj osobnostne. Videla som, ako sa mením, videla som, čo sa mi páči, čo sa mi nepáči. Naučila som sa učiť a ako učiť, keďže som mala aj takých ľudí, s ktorými sa mi ťažšie robilo. Veľmi mi to taktiež pomohlo aj v reklame, že môžem omnoho viacej učiť v tanečnej škole. Zistila som, čo vlastne chcem ďalej robiť.
Aké rady by si dala súčasným študentom nášho gymnázia, ktorí majú záujem o kariéru v umení alebo v športe?
Hlavne to robiť s radosťou, brať to tak na polovicu vážne. Nie úplne vážne, lebo viem, že ja som mala veľmi zlé stavy, keďže som to preháňala. Chcela som byť najlepšia. Je dobré chcieť byť najlepší, ale netreba sa preto zabíjať.
Žiadne komentáre