Každý z nás to pozná. Len čo zazvoní na prestávku, vyberieme peňaženku a rýchlo bežíme dolu schodmi, aby sme potešili ten neutíchajúci žalúdok. Veď si každý povie, že po tretej hodine je to akurát, keďže je to najdlhšia prestávka. Avšak neraz človek zostáva so zarazeným pohľadom civieť na dlhočizný rad ťahajúci sa až k zborovni. Nič nám však nezostáva, len sa postaviť až na samý koniec.
A vtom to príde. Najprv prvá skupinka, potom ďalšia a za ňou nasleduje ďalšia. Pretože nie všetci sú takí ohľaduplní k ostatným, ako by možno kázala etika slušnosti. Na jednej strane chápem, že aj oni sa už nevedeli dočkať, kým si budú môcť ísť tiež kúpiť nejakú lahôdku do bufetu. Ale prečo by sa nemohli zaradiť taktiež nakoniec? Tak tomu už nerozumiem. Stačí, keď uvidia spolužiaka či kamaráta a už sa k nemu hrnú bez toho, aby sa vôbec obzreli na ten dlhý rad ľudí, ktorý len odignorujú.
Absurdnejší je fakt, že nikto im na to nič nepovie. Ani človek, ktorý je rovno za nimi, si neotvorí ústa. Len každý nasadí tichý a nepríjemný pohľad na dotyčného pred ním. Táto pasivita podporuje všetkých v tomto konaní aj naďalej. Alebo je to azda tým, že každý v kútiku mysle vie, že ak bude mať rovnakú príležitosť, tak ju využije v mihu oka?
Tento ,,problémˮ nie je len na školách. Pretože ľudia, ktorým na to nikdy nikto nič nepovedal, vyrástli s pocitom, že si to môžu dovoliť vždy a všade. Pritom nejde o žiadnu závažnú vec, ba dokonca život ohrozujúcu situáciu. Tak prečo by sme mali tolerovať fakt, že sa to deje a diať sa aj bude, ak niekto nezakročí. Možno je občas zbytočné myslieť si, že by sa tým niečo zmenilo, ak sú ľudia nepoučiteľní.
Nikdy nie je neskoro naučiť sa trochu tolerancie a empatie voči ostatným. Nie je tajomstvom, že je to stále aktuálny i nadčasový oriešok, ktorý treba rozlúsknuť. Preto je potrebné, aby sa každý zamyslel, či je naozaj nutné pokračovať v tom aj naďalej.
Autorka – Alexandra Drahošová II.A
Žiadne komentáre