Už niekoľko rokov naša škola organizuje v rámci dejepisnej exkurzie prehliadku známeho koncentračného vyhladzovacieho tábora v poľskom meste Osvienčim – Auschwitz-Birkenau. V máji sme sa tam vybrali aj my – študenti tretích ročníkov. Vedeli sme, že to bude strašné, no toto nikto z nás nečakal…
Múzeum utrpenia
Oblečenie, topánky, okuliare, osobné veci patriace stovkám mŕtvym. Pohľad na to bol priam mrazivý, no najhoršia bola expozícia plná ľudských vlasov. Tmavé, svetlé, copy či vrkoče… Až dve tony anonymných ľudí, ktorí všetci do jedného našli smrť v Osvienčime.
V ďalšej expozícii sme mohli vidieť na prvý pohľad obyčajný koberec, no pravdou bolo, že tento koberec bol vyrobený z ľudských vlasov, a keď sa človek pozrel aj bližšie, dokázal vidieť aj trčiace vlasy, a na to sa len tak nedá zabudnúť.
Väzenské portréty
V nasledujúcej budove sme vošli do dlhej chodby, po oboch stranách stien boli portréty. Na jednej strane ženy a na druhej muži. Boli to portréty väzňov, všetci mali pruhovaný úbor a pod ich fotkou bolo napísané meno, národnosť a dĺžka ich života v Osvienčime. Niektorí prežili len pár týždňov, iní pár mesiacov, no jednu vec mali všetci spoločnú… Vychudnuté tváre a vystrašený pohľad, ktorý naháňal hrôzu.
ARBEIT MACHT FREI
Ešte predtým, ako sme vošli do areálu ohradeného dvoma radmi ostnatého drôtu, kedysi napojeného na elektrický prúd, sme mohli vidieť nápis nad bránou „ARBEIT MACHT FREI“, čo v slovenčine znamená „Práca vás oslobodzuje“.
Nápis mal väzňov upokojiť, odvrátiť od reality, čo ich tam čakala. Ak sa pozriete bližšie na slovo „ARBEIT„ tak ste si mohli všimnúť, že písmeno B je obrátené. Toto malo prichádzajúcim väzňom naznačiť, že ich osud nebude taký, aký si predstavovali.
Podmienky pre život
Nie všetci mali rovnaké podmienky v tábore. S tými najschopnejšími a najužitočnejšími zaobchádzali najhoršie. Dávali im tie najnáročnejšie práce a často ani nedostávali jesť.
Postele boli pre nich luxusom, ktorí im nacisti nedopriali, museli spávať na betónových podlahách a drevených pričniach. Tam, kde by spal jeden človek, spali až siedmi, uložení na striedačku si ležali hlavou pri nohách a naopak. Tí, ktorí sa nedostali hore, riskovali, že v noci ich budú ohryzovať potkany.
Plynové komory
Mrazivé temné budovy, v ktorých bolo udusených vyše šesť miliónov židov. V Osvienčime boli dve komory, každá s kapacitou osemsto ľudí.
Budovy boli postavené tak, aby vyzerali ako sprchy. Mali na sebe aj symboly sprchových hlavíc. Najskôr sa väzni dostali do šatní, kde museli odložiť všetky svoje cennosti, ako napríklad šperky, prstene, retiazky…
Následne ich poslali do komory a keď dosiahli plný počet ľudí, tak do miestnosti vpustili smrteľný plyn Cyklón B. Po dvadsiatich minútach bolo po všetkom. Pre mŕtvoly boli poslaní väzni, ktorí ich mali odniesť do spaľovní. Nemci si ruky nešpinili. Mali na to ľudí.
Myslím, že toto miesto veľmi silne zapôsobilo na každého z nás, a preto sme dali priestor na vyjadrenie aj našim spolužiakom.
Natália 3.A
Vstúpiť na takéto miesto, kde sa odohrávalo toľko zla, bolo veľmi náročné. Každý krok bol sprevádzaný myšlienkami na nevinné obete, ktoré tu stratili svoje životy. Tiché chodby a miestnosti plné predmetov patriacich väzňom vo mne vytvárali neustály smútok. Vidieť osobné veci, ako sú topánky, kufre či hrnce, ktoré patrili obetiam, bolo veľmi emotívne. Tieto predmety mi pripomínali, že za každým predmetom bol skutočný človek s vlastným životom, rodinou a snami.
Prechádzala som jednotlivými blokmi tábora a snažila sa pochopiť, ako mohli ľudia prežiť v takých neľudských podmienkach. Každá miestnosť, každá stena nesie príbeh o hrôzach, ktorým museli ľudia čeliť. Plynové komory a krematóriá, ktoré som videla, mi spôsobovali zimomriavky. Je nepredstaviteľné, aké krutosti sa tam diali, a ešte nepredstaviteľnejšie bolo uvedomenie si, že sa to dialo len pred niekoľkými desiatkami rokov.
Počas tejto návštevy som mala možnosť dozvedieť sa veľa nových informácií, ale zároveň som cítila obrovský smútok a úzkosť. Výlet do Osvienčimu nebol len historickou exkurziou, ale aj hlbokým vnútorným zamyslením. Zanechal vo mne stopu a vyvolal množstvo otázok o ľudskej krutosti a o tom, ako je dôležité, aby sme nikdy nezabudli na minulosť, aby sa podobné hrôzy už nikdy nezopakovali.
Odchod z Osvienčimu bol pre mňa zmesou úľavy a smútku. Úľavy, že som mohla opustiť miesto plné bolesti a smútku, keďže nie všetci mali kedysi tú možnosť. Táto návšteva ma naučila viac si vážiť život a všetko, čo mám, lebo nie vždy si to uvedomujem. A aj keď bol tento zážitok veľmi ťažký, verím, že je dôležité absolvovať túto návštevu, aby sme si všetci pripomenuli, aké dôležité je bojovať proti nenávisti a neznášanlivosti v akýchkoľvek podobách.
Laura 3.A
Auschwitz II-Birkenau nám pripomína najtemnejšie stránky ľudskej povahy. Človek si môže klásť otázku, ako je možné, že ľudia dokázali spôsobiť takú obrovskú bolesť a utrpenie iným ľuďom. Odpoveď možno hľadať v ideológiách nenávisti, ktoré zaslepili milióny ľudí a viedli ich k páchaniu tých najstrašnejších zločinov.
Návšteva takýchto miest má zásadný význam pre mladých ľudí. História nie je len súborom udalostí, ktoré sa stali v minulosti, je to varovanie pre budúcnosť. Vidieť dôsledky nenávisti a neľudskosti nás núti premýšľať o tom, aký svet chceme budovať.
V dnešnom svete, v ktorom stále existujú konflikty a nenávisť, je dôležité si pripomínať, kam až môže viesť neznášanlivosť. Auschwitz II-Birkenau je mementom, ktoré nám hovorí: “Nikdy viac.” Naša úloha je bojovať proti nenávisti, podporovať porozumenie a rešpekt medzi ľuďmi.
Andrej 3.A
Toto bola moja druhá návšteva Osvienčimu, čiže som bol zvedavý, čo nové si dokážem odniesť z tohto miesta. Vedel som ale, čo ma určite čaká. Smútok, ľútosť a hnev boli emócie, o ktorých som vedel, že prídu. Prvýkrát som navštívil koncentračný tábor, keď som mal dvanásť rokov.
Na prehliadke som bol vtedy s rodičmi bez sprievodcu, pretože vtedy bolo ešte možné si zarezervovať exkurziu aj deň dopredu s tým, že sprievodca nebude k dispozícii. To bola prvá zmena, ktorú som si všimol hneď pri vstupe.
Naša sprievodkyňa bola veľmi profesionálna a sčítaná. Kvôli nej som sa podozvedal veľa nových vecí, o ktorých som predtým nevedel. Ako príklad by som uviedol, že v areáli mal nacistický šéf tábora Rudolf Höss svoju vlastnú vilu, v ktorej žil aj s rodinou. Pritom ako tam žili, jeho dcéra nemala ani najmenšie tušenie, čo sa deje za múrmi domu. Obdobie pobytu v dome popisovala ako ideálne. Höss, dokázal žiť dva životy naraz. Tento zvrátený muž bol popravený v roku 1947 v tábore, pár metrov od svojej vily.
Zlú energiu bolo cítiť na každom kroku. Či už pri prechádzaní vonku alebo v konkrétnych blokoch. Bloky, kde sme mohli vidieť osobné veci obetí, ma zasiahli najviac. Tá predstava, že tie veci kedysi niekomu patrili, je hrozná. Najviac nevoľno mi prišlo z odstrihnutých vlasov, presne tak isto ako pred piatimi rokmi.
Katka 3.A
Návrat domov bol tichý, každý z nás bol ponorený do svojich myšlienok. Exkurzia v Osvienčime bola pripomenutím toho, kam môže viesť nenávisť a neznášanlivosť. Pre nás mladých je to varovanie a zároveň výzva, aby sme nikdy nezabudli na minulosť a snažili sa budovať lepší, tolerantnejší svet. Táto návšteva bola hlbokým zážitkom a pripomenula nám, že sa musíme postaviť proti nespravodlivosti a neľudskosti, kdekoľvek sa vyskytnú.
Autori článku – Andrej Praženka a Matej Moncman
Žiadne komentáre