„Nikdy sa necítila, že by niekam patrila, jedine, keď ležala na svojej posteli a tvárila sa, že je niekde inde.“ (Z knihy Eleanor a Park – Rainbow Rowell.)
Každý jeden človek na planéte sníva. Či už je to sen nočný alebo sen, ktorý prebieha počas celého dňa. Často snívame, aj keď si to neuvedomujeme. Keď sa pozeráme na rastlinu a uvažujeme, aké by to bolo, keby sme sa náhodou stali motýľmi. Keď čakáme na autobus a predstavujeme si, ako sa tie kvapky dažďa dostali na zem.
Každý sen je v niečom iný. Či už ide o dĺžku alebo formu, v akej to vidíme. Či si predstavujeme, že my sme tá postava, alebo sa iba prizeráme. Veľa snov nie je možných si prehrať naspäť, a preto by sme si ich mali čo najlepšie zapamätať. Či už si ich zapísať do denníka alebo nechať skamenieť do našej mysle.
Naše sny majú viaceré formy. Najčastejšie snívame sami o sebe, aj keď to práve nechceme. Predstavujeme si, aký by náš život bol, keby sme niečo inak povedali, niekoho iného by sme stretli, alebo by sme sa úplne niekam inam vybrali, než sme teraz. Rozmýšľame, čo by sme robili s výhrou v lotérii alebo nájdenou láskou. Inokedy máme v hlave iba fantázie. Nie fantázie o našom živote, ale o úplne niečom inom. Človiečikovia na koncoch našej mysle zrazu majú niekoľko hodín na to, aby odhalili celý svoj život. Len my vieme, či dostanú ten šťastný koniec, alebo sa im niečo hrozné stane. Naša myseľ je len naša myseľ, a preto vieme zmeniť náš príbeh kedykoľvek a akokoľvek chceme. Nikto sa nepýta, prečo a ako sme to spravili. Nestoja nad nami žiadni kritici. Predávame tieto príbehy iba nám samým a obľubujeme ich. Nemusíme sa trápiť dlhými hodinami písania. A nemusíme míňať peniaze na ilustrácie našich najobľúbenejších charakterov.
Vedecky, sny majú svoj zmysel. Náš mozog jednoducho filtruje veci z nášho dňa, aby bolo miesto na ten ďalší. Zabúdame nedôležité informácie, aby bolo miesto na tie dôležité. Vedecky vieme, že je to iba elektrika, ktorá poháňa naše telo. Ale občas je potrebné nechať biológiu na hrane. Zabudnúť na limity našej moci v našom tele.
Už od malička deťom vštepujú, aby nesnívali o tom, čo nedokážu. Že majú ostať pri zemi a nasledovať len to, čo vieme. Netreba strácať čas nezmyslami, pretože v našej civilizácii produktivita je najdôležitejšia súčiastka. A ľudia bez snov neodporujú. Preto je naša fantázia často stratená niekde v tajnej krabici.
Mám ten názor, že každý by mal snívať, koľko len chce. Mnohým ľuďom sa to podarí vo forme ich práce. Píšu, skladajú hudbu, maľujú krásne obrazy. Iní zase využívajú svoju kreativitu na osvetľovanie filmov a ich natáčanie. Niekto má taký mozog, že vie kreativitu využiť aj v smere obliekania či reči. Ale mnohí takú možnosť nemajú. Mnohí pracujú v zamestnaniach, v ktorých je kreativita, žiaľ, iba zdržiavanie na ceste k výsledku. Ľudia často zabúdajú, ako je snívanie dôležité. V dnešnej spoločnosti a rýchlom životnom tempe je však čoraz viac ľudí, ktorí len ťažko dokážu prežiť deň v našej modernej a hektickej dobe. Moderná civilizácia, ktorá napriek vede, technológiám a pokroku nemá dostatočné poznatky o neurologických problematikách. O človečenstve ako takom. Človek, ktorý má mozog nainštalovaný do iného úľa ako ostatní nevie žiť tak jednoducho ako tí, ktorí majú ten „dobrý“ smer.
Ja sama prežívam takéto pocity. Neviem sa sústrediť ako iní, neviem sa pozerať na veci v tom jednoduchom smere. Často opúšťam tento svet a „odchádzam“ snívať iba preto, aby som dokázala tieto pocity spracovať. Využívam svoju myseľ na neviditeľné boje, kedy tú nadbytočnú energiu dokážem vypustiť. V snoch sa dokážem natoľko unaviť, že dokážem zaspať aj v skutočnom svete.
Tak ako ja aj mnohí iní ľudia snívajú o rôznych veciach. Či už je to o budúcnosti v minulosti alebo o úplne inom čase. Či už je to o našom svete alebo svete neznámom. Slávni vedci, umelci a ostatní používajú svoju kreativitu na vytváranie svojho diela, tak prečo ešte nevieme snívať bez toho, aby sme si o tom mysleli niečo zlé?
Veronika Roščáková 1.B
Žiadne komentáre