V noci vyzerá náš svet z okna vlaku ako cintorín. Hrobové ticho. Dediny a mestá sú vysvietenými hrobmi a my, my sme živé mŕtvoly snažiace sa uniknúť z pazúrov smrti. Zubami-nechtami sa škriabeme z rakiev a pritom si kopeme ďalší a ďalší hrob. Tmu pretne kvílenie koľajníc a ja sa z nočnej mory neprebúdzam. Vitajte na Slovensku!
Udalosti posledných mesiacov mnou otriasli ako ten brzdiaci vlak. Je mi z toho všetkého zle. Správy sú plné vrážd a cirkusantov z politiky. Zamýšľala som sa, kedy to vôbec celé začalo ísť dole vodou. Alebo to pod hladinou bolo vždy, len som si to tak neuvedomovala? Nie, rozhodne nie. Teraz je to naozaj akési zvrátenejšie. Po pandémii, po začiatku vojny na Ukrajine? Alebo to ide všetko ako domino a jeden ohavný čin vyvolá ten ďalší? Kričím do tmy, ktorá sa vznáša nad poľom beznádeje, že už naozaj stačí, už je toho príliš. Hlas sa len rozlieha, ozvena mi to vracia späť. Mesiac sa smeje. Jeho to prejde. Obzerám sa za vlakom.
Neviem, možno si to myslím len ja, ale mám pocit, že pandémia narušila akúsi pomyselnú harmóniu tohto sveta. Okej, nikdy to tu nebolo úplne ideálne, ale musíte uznať, že to tu bolo o trochu pokojnejšie. Vlastne je úplne jedno, kedy to začalo. Svet je polarizovaný. Zem a magnet boli vždy. Populácia trochu. Spoločnosť je dnes úplne. Ľudia sa snažia mať za každú cenu iný názor. Mám nosiť rúško, aby ma ochránilo? Nie, má ma zadusiť. Mám sa dať očkovať? Nie, chcú do mňa napchať čip. Rusi sú vo vojne na Ukrajine agresorom? Nie, ukrajinský prezident je fašista. Zabili dvoch chlapcov inej orientácie? Určite fetovali. Feťáci si nezaslúžia žiť a nedajboh, že boli ešte homosexuáli. Potom ten istý človek, čo do komentáru napíše: ,,Tak im treba buzeranty! Chcely nakaziď moje ďeti!“ má na profilovke fotku s predsedom strany pánom P. Takýto človek nielenže žije v polarizovanom svete, on má ešte aj rozdvojené zmýšľanie.
Hovorím si, stojím mi to zato? Rozčuľovať sa? Nadávať? Písať slohovky kamarátkam o tom, aký je tento svet nespravodlivý? Čakám na rýchlik vyslobodenia v stanici s nápisom: Z PREVÁDZKOVÝCH PRÍČIN ZATVORENÉ. Dokedy? Dokedy to ešte takto bude? Tichá ozvena zahlási navždy a okolité kopce to poslušne zopakujú. Prevraciam očami. Od zlosti mi mravenčí v prstoch. Mám chuť čosi rozbiť. Nebudem sa však znižovať na úroveň slovenských političiek a päsť nechám vo vrecku kabáta. Noc je príjemná a teplá ako tá zem, pod ktorou sa raz všetci stretneme. Všetci. Budeme tam ležať s náckami. Budeme tam ležať s klamármi. Budeme tam ležať s okrádačmi. Budeme tam ležať vtedy, keď budeme mať právo na to, aby nám to bolo jedno. Dnes nám to jedno byť nemôže. Mne nie je. So smiechom ma posielajú do politiky. Ale ja sa bojím moci. Moc. Chutí sladko a potom zhorkne. Horkosť pľujú na občanov zahorklí muži v oblekoch. Je mi „horko“. Rozopínam kabát. Bližšia je mi košeľa. Nechcem byť nikdy spájaná s ľuďmi, ktorí si ohrievajú zadky na tých stoličkách dnes. Ktokoľvek nový sa hneď s nimi zvezie. Plané snahy. A tá korupcia a tie škandály sú ich plné noviny. Predbiehajú sa, kto napíše viac srdcervúcu správu o mŕtvom novinárovi a jeho snúbenici a pritom sú to len prázdne slová opakujúce sa zas a znova #nezabudneme. A už zabudli. Pláne posiate repkou olejnou, ktorá smrdí rovnako ako ich predvolebné sľuby.
Voľby. Polárka na oblohe budúcnosti. Svetielko nádeje. Škoda, že padá hmla. Prieskumy ma zatĺkajú do zeme. Dúfala som, že klamú. Nanešťastie nie som ani slepá, ani hluchá. Aj to by bolo nanič. Ja v autobuse počúvam reči zahŕňajúce proamerikánsku prezidentku, premúdrelú blondínku zo skládky, konšpiračne teórie a predovšetkým tendencie voliť radikálmi prekypujúce strany. Vidím autá s nálepkami, na ktorých sa vyníma dvojkríž. Počujem debaty o tom, že hákový kríž a dúhová vlajka sú to isté.
Chce ma ešte niekto držať v tomto štáte? Nech si tu zostanú žiť tí, čo si toto zvolia. Nech sa páči, v septembri bude príležitosť, ale to už budem mať kúpenú letenku. Jednosmernú. Na koniec sveta. Do druhej galaxie. Preč. Spomínať budem na škrípanie vlaku s dvadsaťminútovým meškaním. Nevinné polia. Vŕzgajúce rakvy. Teplú zem. Hviezdnu oblohu a tie mestá, ktoré sú mi dnes už len opusteným cintorínom. Nádej zhasla… Odbíja na polnoc.
Žiadne komentáre