Vianoce. Okrem krásnych vôní, jedla, darčekov, niekedy snehu či smiechu vašich blízkych ich vždy sprevádza vianočná nálada. Niektorí ju v sebe nosíme už od novembra a je to jemné teplo v srdci, kvôli ktorému vieme, že sa blíži niečo výnimočné. Každý rok sa ku mne tento pocit dostavil a keď nie, pár kolied, sviečka s vôňou škorice alebo medovníky ako dezert to vždy napravili. Vždy až doteraz.
Aj keď dole svietil stromček, mala som oblečený ugly christmas sveter a z kuchyne sa šírila vôňa kapustnice, necítila som nič výnimočné. A aj keď som si večer rozbaľovala darčeky, stále mi chýbal ten hrejivý pocit. Bola som zo seba sklamaná, lebo som prežila krásne chvíle (a zjedla veľa dobrých medovníkov), na ktoré budem zase čakať celý rok a poriadne som si ich neužila, lebo som čakala na niečo, čo som možno iba ako dieťa vymyslela a teraz, keď už som vyrástla, takéto veci nemajú v mojom živote miesto.
S týmito myšlienkami som zaspávala na Štedrý deň. Vedela som však, že Vianoce sa ešte neskončili, a že zajtra možno dostanem druhú šancu.
Na raňajky som sa napchala vianočným pečivom, ale stále nič. Nevadí.
Išli sme do kostola, zapriala som svojim známym veselé Vianoce, nič. Nevadí.
Prišli sme k babke, zaspievali sme si koledy, a nič. Nevadí.
Sadli sme si okolo stromčeka a začali sa rozbaľovať darčeky. Sledovala som úsmevy a šťastné výkriky svojich sesterníc a aj ja som si rozbalila pár darčekov, no nič… potom za mnou prišiel sedemročný bratranec a podal mi papierovú tašku. Tak spravil pri každom členovi rodiny a začali sme si vyťahovať darčeky od neho. Bola som zmätená, keď som si vytiahla obyčajnú čajovú sviečku. Pozrela som sa na brata a ten dostal polovičku z pravítka a sesternica tú druhú. Po tvári sa mi rozlial úsmev. Keď som zbadala, že dedko dostal šróbik, postupne som tomu začala rozumieť.
Áno, ako som spomínala, už nie som dieťa, ale problém nebol v tom, že v mojom srdci nie je miesto pre vianočný pocit, ale že som dvere na ňom ani neotvorila. Chcela som, aby tieto Vianoce boli perfektné, aby bolo dosť koláčov, aby som pekne zabalila darčeky a aby nebolo na baliacom papieri vidno lepiacu pásku, aby som mala vyupratovanú a dokonale vyzdobenú izbu. Ako dieťa ma to nezaujímalo (hlavne tá časť s upratanou izbou), preto bolo oveľa ľahšie nechať dvere otvorené, lebo som ich nezapratávala toľkými starosťami.
Vianoce máme vnímať ako deti, vnímať ich srdcom.
A nakoniec sa to stalo. Po mesiaci čakania sa mi teplom zaplavilo srdce, potom brucho, nohy, ruky a aj hlava. Musím povedať, že sa oplatilo čakať, lebo napriek absencii snehu to boli tie najkrajšie Vianoce, aké som zažila.
Autorka: Sarah Maria Proksová, 1.B
Žiadne komentáre