Čas je zázračná vec. Ovláda náš život, dáva mu zmysel. Vedomie, že je ho iba obmedzené množstvo, nás drží v pohybe. Je to to najpodstatnejšie, čo máme. Bez neho by sme nikým neboli. Bez neho by sme boli stratení. Celý náš svet sa spolieha na jeho prítomnosť.
V tejto dobe je ho však nedostatok. Ľudia sa naučili byť rýchlejšími, nielen to, zlepšili sa v medicíne, čím si získali ďalší čas. Logicky by to znamenalo, že ho budú mať konečne viac, no cez všetky naše snahy to pôsobí, akoby ho bolo čoraz menej. Áno, je to smutné. A najsmutnejšie na tom je, že je to čisto naša chyba. Chyba pohľadu.
Dnešná doba vyžaduje rýchlosť a presnosť. Ľudia sa po uši topia v blížiacich sa deadline-och. Mailové schránky sú preplnené spamom a neprečítanými správami od nadriadených, spolupracovníkov alebo od profesorov. Každá sekunda vytvára rozdiel. Nikdy predtým nebol pocit previnenia z prokrastinácie bežnejší než dnes. Deň čo deň sa vraciame domov bez jedinej iskry kreativity. Čakáme – vlastne nie… my nečakáme. Rovnako ako ostatní, všetko chceme hneď. Pretože, predsa aj my, máme lepšie veci na práci ako čakať. Nemáme na to celý deň. Oni nečakajú a my tiež nie. No naše očakávania nezmizli. A očividne ani naivita.
Najlepšie je vstať zavčasu ráno, v zime skôr než prvé slnečné lúče, povedzme o 6:00. Pätnásť minút sem a pätnásť minút tam. Obliecť, pripraviť desiatu, skontrolovať tašku. Pár minút pred siedmou vyraziť z domu na autobus. Pôvodná 25-minútová jazda sa vďaka nevinným drobným zápcham zmení na 45-minútovú púť mestom. Po vystúpení stačí už iba 15-minútová prechádzka ku konečnému pípnutiu čipu, inak povedané, k oficiálnemu príchodu do školy. Je smiešne si uvedomiť, že niektorí z nás musia vstávať dve hodiny pred začiatkom vyučovania, aby sa im podarilo stihnúť ten správny autobus, ktorý je najvhodnejší. Samozrejme, rovnako to majú dospelí. To je presne ten moment, kedy nám prichádzajú autá vhod. Vďaka osobnej doprave sa cestovný čas skráti na menej ako polovicu.
Povedzme teda, že sa nám v zdraví podarilo vstúpiť do budovy školy. Preskočíme detaily o rozpačitých žiackych konverzáciách a prejdeme na rýchle zhrnutie hodín. Na prvej hodine – nové učivo, rozdávanie písomiek, nezabudnite sa naučiť na piatkovú písomku. Druhá hodina – nové učivo, skúšanie, učte sa priebežne, na ďalšej hodine znova skúšame. Tretia hodina – pokračujeme, kde sme skončili, písomka o týždeň, učte sa priebežne. Štvrtá hodina – zastupované, zmeňme si teda túto hodinu na inú a pokračujme tam, kde sme skončili. Piata hodina – písomka, spracujte si poznámky a pripravte sa na ďalšiu hodinu. Šiesta hodina – dnešnú písomku si preložíme, prečítajte si tieto strany a vypracujte zase tieto. A zvoní na konečnú hodinu, našťastie. Zajtra je to podobné, pozajtra tiež, celkovo sa toho počas týždňa veľa nemení. Aspoň jedna písomka denne.
Škola síce nekončí neskoro, no kým sa taký študent dotrepe domov, je rád, ak je menej ako 15:30. To nehovoríme ani o tom, že náhodou zmešká autobus, alebo sa niekde zdrží s priateľmi. V takom prípade je pekné sa vôbec vrátiť domov. Keď zoberieme do úvahy, že sa ešte treba pripraviť na ďalší deň… 60 minút na naučenie sa na konkrétnu písomku z tematického celku, 20 minút trápenia s domácimi úlohami a aspoň 5 minút na prečítanie posledného učiva z každej zajtrajšej hodiny – aby sme boli v obraze. Takým spôsobom sa nazbierajú hodiny prípravy. Samozrejme, niekomu učenie trvá viac a niektorým menej, no rozhodne to nie je drobnosť. Každý očakáva výkon. A hoc ich nechcete sklamať, viete, že sa vám to ani trochu neopláca. Niektoré veci sa vám nezídu. V takom momente by prichádzalo do úvahy ísť na odbornú školu, ale ich úroveň vám nestačí a odbory vám nesedia. Tak sa radšej prebijete gymplom a budete dúfať, že nájdete vysokú školu, ktorá by sa stretla s vašimi záujmami.
Po unavujúcom dni ste o 18:00 zrelí na zaslúžený odpočinok, ale predtým musíte pomôcť rodičom so záhradou či upratovaním skôr, ako padne úplná tma. Večera je jednoduchá. Jogurt s rožkom. Po tom všetkom už nemáte čas na film. Teda ak chcete mať osem hodín spánku. Tak si pozriete seriál, skôr než sa spamätáte, máte za sebou 10 dielov. Je 1:48, konečne vleziete do postele.
Mať možnosť zastaviť sa počas dňa len na vychutnávanie hrejivého slniečka či vône z neďalekej pekárne má každý. Stratený čas a jeho následky nás od toho odhovárajú. Ale dá sa to vôbec považovať za stratený čas? Vedieť si vychutnať život. Schopnosť, ktorú postupne strácame, alebo ju hľadáme v závislostiach. Schopnosť, po ktorej túži nejeden z nás.
Napísala: Júlia Vančová
Žiadne komentáre