S chlapcami Andrijom a Vjačeslavom som sa zoznámila ešte minulý školský rok počas spoločných hodín slovenčiny. Neboli to klasické hodiny, aké mávajú slovenskí žiaci, išlo o hodiny slovenského jazyka pre piatich chlapcov a jedno dievča z Ukrajiny. Úprimne, sama som zo začiatku nevedela, ako začať vyučovanie slovenského jazyka, pretože začiatočnícke témy bývajú buď o rodine alebo o koníčkoch a záľubách a v prípade tínedžerov, ktorí kvôli vojne opustili svoj dovtedajší život a prišli sem len s maminami, niektorí zatiaľ aj bez nich, mi tieto témy prišli trošku neadekvátne.
Chlapci sa pomerne rýchlo začlenili do kolektívu našej školy a hoci som pôvodne predpokladala, že počas tohto rozhovoru tam budem potrebná aj ako príležitostná prekladateľka, chlapci už odpovedali veľmi peknou slovenčinou.
Andrii na našu školu nastúpil koncom marca, Slavo v apríli. Obaja sa venujú naplno športu. Andrii pochádza z mesta Černovice (Černivci), má šestnásť rokov a trénuje džudo v AŠK Slávia Trnava. Slavo má sedemnásť rokov a je futbalista. Futbalu sa venoval už aj doma v Kyjeve. Momentálne hrá za Lokomotívu Trnava.
Redakcia: Obaja pochádzate z oveľa väčších miest ako je Trnava. Slavo dokonca z hlavného mesta. Kyjev má takmer tri milióny obyvateľov a Černovice asi 260 tisíc. Nezdala sa vám Trnava malá?
Slavo: Je síce malá, ale mne sa tu páči.
Andrii: Černivci má síce v porovnaní s Trnavou oveľa viac obyvateľov, ale na Ukrajine je to jedno z menších miest. Ja som tu spokojný, len dochádzanie z Chtelnice, kde teraz bývam, do Trnavy do školy a na tréningy autobusom, nie je vždy komfortné. Ale zvykol som si. Mám dva – tri autobusy, ktorými sa dostanem po škole a po tréningu domov.
Redakcia: Čo ste vedeli alebo počuli o Slovensku, než ste sem na jar prišli? Prípadne, boli ste tu už niekedy?
Slavo: Ja som vedel niečo o Slovensku prostredníctvom futbalu. Prišiel som na Slovensko preto, že tu chcem hrať futbal. Skúšal som ho hrať aj Nemecku ešte pred vojnou, ale tam to nevyšlo. A tu som mal kamaráta, tak som sa rozhodol ísť sem.
Andrii: Ja som tu bol už dávnejšie, na návšteve. Mal som vtedy asi osem rokov. Moja babička tu už dlhšie žila a pracovala, tak sme ju boli navštíviť. Ale veľa si z toho obdobia nepamätám. Ona mala partnera Slováka, vydala sa sem.
Redakcia: Vnímali ste po príchode na Slovensko jazykovú bariéru, alebo ste nám vďaka podobnosti slovanských jazykov trochu rozumeli?
Slavo: Keď som prišiel na Slovensko, prvý mesiac bol ťažký. Asi najviac som sa naučil vo futbalovom klube, v Spartaku, medzi spoluhráčmi. Chalani ma tam naučili najprv nadávky. Ale asi po mesiaci som už celkom dobre rozumel a aj som začal pomaly rozprávať po slovensky.
Andrii: Tiež tak. Asi po mesiaci som si zvykol a rozumel som, čo mi ľudia hovoria a potom som už postupne začal aj odpovedať po slovensky. Je to veľmi podobný jazyk.
Redakcia: Andrii, ty pochádzaš z oblasti blízko Rumunska. Bola aj u vás pohraničná oblasť dvojjazyčná ako u nás južné Slovensko?
Andrii: Bolo tam dosť ľudí, ktorí vedeli aj po rumunsky, ale ja som nevedel. Z mojich kamarátov iba dvaja vedeli trošku po rumunsky.
Redakcia: Ak by ste porovnali školu u nás a na Ukrajine, aké sú tam rozdiely?
Slavo: My máme na Ukrajine 12 známok, resp. 12-bodovú klasifikačná stupnicu. Dvanástka je najlepšia a jednotka najhoršia. Z testu sa to ľahšie hodnotí, ale pri ústnej odpovedi je to subjektívnejšie. Pri ústnej odpovedi dostaneš sedmičku, osmičku, desinu… ale dvanástku dostaneš len vtedy, ak robíš aj olympiády, súťaže, mimoškolskú činnosť. Najmä na vysvedčení. Z testov dvanástka býva, lebo každá otázka je bod, ale pri ústnej odpovedi málokedy. Vysvedčenie je mesačné, polročné a ročné.
Redakcia: A žiaci sa zapájali do mimoškolských súťaží či olympiád?
Slavo: U nás sa zapájalo málo ľudí. Dvaja – traja z triedy.
Andrii: U nás za zapájalo veľa spolužiakov, ale to bolo tým, že išlo o výberovú školu. Ale nie všetci chceli ísť, lebo niektorí si povedali, že aj desať a jedenásť je super. Ale bolo viac takých, ktorí sa snažili, lebo chceli ísť na dobré univerzity a tam sa brali do úvahy nielen známky, ale aj olympiády a aktivity navyše.
Redakcia: Koľko máte ročníkov, resp. ako vyzerá váš školský systém?
Andrii: Jedenásť ročníkov, to je akoby základná a stredná škola spolu a potom už môžeš ísť na univerzitu. Alebo po deviatich rokoch do college. To je niečo ako „predvysokoškolské“ odborné vzdelávanie.
Slavo: Ja som ukončil školu a momentálne pokračujem aj v college na Ukrajine.
Redakcia: Takže vy obaja pokračujete v online štúdiu aj na ukrajinskej škole. Ako to stíhate popri tréningu? (Pozn. redakcie: Momentálne ešte žiaci z Ukrajiny nie sú na Slovensku povinne hodnotení známkami. Hodnotení budú až po absolvovaní dvoch klasifikačných období, čiže až v druhom polroku.)
Andrii: Tu to nie je zatiaľ také náročné, máte tu menej úloh, viac sa učíme v škole. Z ukrajinskej školy mám napríklad z jedného dňa na druhý aj desať príkladov z matematiky. Triedna z Ukrajiny mi pošle tému a ja sa to za týždeň naučím. Napíšem písomku a keď je to aj na osmičku či deviatku, tak som spokojný.
Slavo: Prídem domov o deviatej, dám si čaj, urobím si rýchlo úlohy, zahrám počítačové hry a idem spať. Ja som taký rýchly J.
Redakcia: Zvykli ste si počas tých pár mesiacov na spolužiakov a na školu? Našli ste si tu kamarátov?
Slavo: Hej. Ja som si tu našiel veľa kamarátov medzi spolužiakmi, ale nielen medzi nimi. Mám kamarátov aj z iných tried. U mnohých som bol aj doma na návšteve.
Učivo je podobné, ako sme mali na Ukrajine. Učivo v predmetoch biológia či chémia je podobné. Možno jazyky, teda angličtinu, sme nemali až na takej úrovni. V Kyjeve sme mali len ukrajinčinu a angličtinu. Nemali sme druhý cudzí jazyk. Angličtinu sme mali už od prvého ročníka. Ale veľa ľudí na Ukrajine stále nevie dobre po anglicky. Museli by ste si vybrať nejakú lepšiu školu, ak by ste chceli vedieť lepšie po anglicky.
Andrij: Ja som mal v škole ukrajinčinu, angličtinu a židovský jazyk – hebrejčinu. Chodil som do výberovej školy, lebo tie sú kvalitnejšie. Kamarátov mám nielen v škole, ale aj v klube – na džude. Ale nielen tam. Z Chtelnice chodím do školy autobusom s jedným chalanom a je to fajn kamarát.
Redakcia: Zvykli ste si na latinku? Doma ste sa učili v azbuke a teraz máte knihy, poznámky na tabuli, prezentácie len v latinke.
Slavo: My sme sa ju už učili prostredníctvom angličtiny, takže to bolo ľahšie.
Redakcia: Ako ste trávili letné prázdniny?
Slavo: Ja som veľa športoval a trénoval. Cestoval som najmä s futbalovým klubom.
Andrii: Ja som tiež veľa trénoval a cestoval. Bol som v Bratislave, pozrel som si mesto a hrad. Potom som bol v Maďarsku a vo Viedni.
Redakcia: Tak to je výborné, že si toho toľko pochodil. A stále máte vlaky zadarmo ako v prvých mesiacoch po príchode sem?
Andrii: Keď mám možnosť cestovať, tak prečo nie. Ale vlaky už teraz nemáme zadarmo.
Redakcia: Ste v kontakte s bývalými kamarátmi, spolužiakmi z Ukrajiny?
Slavo: Ja mám len štyroch najlepších priateľov, ktorých poznám odmalička. Jeden je v Poľsku, druhý v Česku, tretí v Nemecku a jeden neviem, kde je. On nič nepíše. Cez leto som sa s nimi ale nestretol, lebo som mal skoro každý deň tréningy.
Andrii: Medzi spolužiakmi som mal dvoch blízkych kamarátov, spolužiakov. Jeden je v Amerike a druhý na Ukrajine. Píšem si s nimi raz týždenne a potom mám ešte ďalších priateľov, kamošky a s tými si aj trikrát týždenne píšeme a cez víkend si voláme aj dve hodiny v kuse.
Redakcia: My Slováci často o sebe hovoríme, že sme pohostinní. Myslíte si to aj vy, alebo to vidíte inak? Ako to bolo po vašom príchode sem?
Slavo: Došiel som na Slovensko a prekvapilo ma, akí sú Slováci pohostinní a ochotní. Keď som prišiel na hranice, bol tam nejaký chalan, ktorého som ani nepoznal a zobral ma autom až do Trnavy. Už som tu mal kamoša, tak som vedel, že chcem ísť sem. A to sa mi veľmi páčilo. Myslím, že máme podobnú mentalitu.
Andrii: Mne sa ešte páči aj vaša kultúra a príroda. Máte pekné mestá, hory, Tatry, ale tie sa len chystám spoznávať.
Redakcia: Zažili ste tu aj niečo nepríjemné?
Andrii: Mali sme s chlapcami z triedy, tiež Ukrajincami, nepríjemné stretnutie s Rómami. Boli takí slovne konfliktní, tak sme radšej odišli. Nebolo to príjemné.
Slavo: Ja som zažil tiež niečo podobné, ale to sú veci, na ktoré chcem rýchlo zabudnúť. Skôr sa sústredím na to dobré, a na to, že tu už mám kopec priateľov.
Redakcia: Vedeli by ste si predstaviť, že tu už zostanete žiť natrvalo?
Slavo: Áno. Chcel by som tu hrať futbal a možno tu aj študovať na univerzite.
Andrii: Aj ja by som tu chcel zostať a študovať neskôr na univerzite. Moja babička tu žije už približne tridsať rokov, mala partnera Slováka, vydala sa, takže ja tu mám aj zázemie.
Redakcia: Je niečo, čo by ste nám chceli odkázať, povedať?
Slavo: Neviem. Snáď len to, že sa mi tu veľmi páči, som tu veľmi spokojný a je mi tu dobre.
Ešte raz ďakujeme chalanom za rozhovor!
Rozhovor vznikol v spolupráci pani profesorky Kubáňovej a redaktorky Elly U.
Žiadne komentáre