Stojím na autobusovej zastávke. V rifľovej bunde a svetri. Zastávka vôbec nie je prázdna (kedy aj o tomto čase bola?). Posedáva tu staršia pani s nákupnými taškami. Aj tašky sedia vedľa nej, samozrejme. Na lavičke. To aby si nikto iný nemohol sadnúť. Sme totiž mladí a mladí musia stáť. To preto, lebo naše nohy ešte nemajú osemdesiat rokov, ale taškine už áno.
Decká, taktiež idúce zo školy, postávajú v skupinke obďaleč. Vedú celkom hlučnú debatu. Neprekáža mi to. Lavičkovej kráľovnej hej. Niečo agresívne mrmle pod nos. Ja stojím sama. Na mobile pozerám meškanie autobusu. Z pôvodných piatich minút sa takmer zdvojnásobilo. Povzdychnem si. Som vďačná, že sa zatiaľ nevyšplhalo na 25 minút. Tak tomu bolo minule. Čakám ďalej. Nič iné mi neostáva. Lietať zatiaľ neviem. Pani sa ošíva. Asi sa bojí, že autobus nepríde a jej veľavážené mlieko, ktoré má väčšie právo sedieť na lavičke ako ja, sa v týchto chabých dvanástich stupňoch pokazí. Vravím si, kiežby. Kľudne by som čakala na ďalší autobus aj hodinu, len nech túto starú bosorku dobehne karma. Zaslúžila by si, aby sa jej skysnuté mlieko vylialo medzi rožky. V hlave sa zahriaknem. Nechcem byť zlomyseľné. Ani nikomu želať nič zlé, ale táto babizňa… Napríklad minulý týždeň ma v buse vyhodila z miesta, aj keď bol poloprázdny, lebo ona potrebuje miesto vpredu, pri okne a najlepšie, aby zostalo voľné miestečko vedľa nej aj pre madam Lidl igelitku. Babka jedna, len si na to spomeniem a prechádza ma pocit viny za moje myšlienky. Nech si to mlieko skysne a ja mu pokojne dopomôžem.
Okolo zastávky prechádza chlap. Špinavé montérky a slizký pohľad neznačia nič dobré. Zapíska, pozrie sa mi hlboko do očí a z úst takmer pošepky zaznie, že by rád vedel, kde moje nohy končia. Poobzerám sa okolo seba. Spolu pristojaci, nulová reakcia. Možno to nepočuli. Nič mu neodvrknem. Opäť sa pozriem do telefónu. Dúfam, že buď sa vyparím ja alebo on. Po nekonečných dvoch minútach, kedy stojí na krok odo mňa, z neho vypadne vulgarizmus mierený mne, v noblesnej spoločnosti preložený ako ľahká deva. Odkráča preč. Konečne. Na zastávke sa nad tým nikto nepozastavil. Ja si tiež uvedomujem, že som mu mohla čosi odvrknúť, ale strach je silnejší. Mohla som ho kopnúť, začať kričať, alebo mu napľuť do tváre. Ja som však nespravila vôbec nič. Absolútne. V tom momente som zamrzla a jediné, čo sa v mojej hlave odohrávalo, bol pocit zhnusenia. Nechcela som ani kričať, ani nadávať. Nechcela som vlastne vôbec nič. Možno je to kvôli tomu, že som tej babizni želala skysnuté mlieko. Karma.
Prichádza autobus. Pýtam si lístok na zastávku, na ktorej stojím. V hlave mám pohľad toho sliziaka. Autobusár mi nadáva, vraj si teda môžem rovno vystúpiť. Mňa nenaštve. Usmejem sa. Poviem, kam chcem ísť. Teraz už správne. Zoberiem si lístok. Odchádzam si sadnúť. Toľká zlosť v jednom mužovi. Usádzam sa. Dávam si slúchadlá do uší. Zapínam Spotify. Píšem kamarátke, čo sa mi stalo. Správu vymazávam. Neprežívam to príliš? Veď sa ma ani nedotkol. Nemôžem byť taká hysterka. Veď mi len čosi povedal a pokračoval ďalej. Veď sa to deje bežne. Som zmätená. Na jednej strane cítim, že nie je v poriadku to, čo urobil, avšak na druhej sa mi nezdá, že by urobil niečo až také zlé. Po pár kilometroch mi napadne, čo ak by nebol biely deň? Čo ak by som nestála na zastávke medzi ľuďmi? Majú títo muži len reči, alebo by sa o čosi pokúsili? Je nechutné, že som vôbec dostala podnet k rozmýšľaniu nad tým. Príšerne málo sa o týchto témach hovorí či v škole, či v spoločnosti. Pamätám si snáď len hodinu biológie z konca roka, keď sme to riešili, ale inak? Pokiaľ viem, na iných školách o túto tému vôbec nezakopnú. Ako máme vedieť, čo v týchto situáciách robiť? Nevieme. Môžeme si to vyhľadať ,,vo svojom vlastnom
záujme“. Lenže čo ak už vtedy bude neskoro?
A čo tí muži? Čo ich vôbec vedie k tomu robiť takéto ohavnosti? Oblečenie to nie je, to vám môžem povedať rovno. Pokrikujú a popiskujú po vás či máte mini sukňu alebo zimnú bundu. Chcú si tým len pohladkať ich nechutne mastné egá, že sa dievča nezmôže ani na odpor, alebo je za tým čosi viac? Možno chcú cítiť strach. Ten sa im vzduchom dostane do pľúc a odtiaľ do celého tela im prúdia červené krvinky, ktoré na ramenách nesú číro číry strach a to ich živí. Živí ich odporné pivné pupky, na ktorých držia ufúľané montérky. Možno si však naozaj myslia, že nejaká mladá slečna príde, tieto zaprasené gate dá dole a spraví im dobre. O tom však silno pochybujem. Občas si vravím, že by som chcela vidieť ich reakciu, keby som na ich oplzlé reči odvrkla: ,,Dobre, fajn, ponuka, poď na staničné hajzle.“ Možno by som ich vtedy šokovala ja, ale ako vravím, len stuhnem a na nič sa nezmôžem. Po vojne je každý generálom.
Pani kričí na vodiča autobusu, nech jej postojí pri dome, vraj ho to nezabije. Ignoruje ju. Od toľkého rozhorčenia jej z tašky vypadne zopár mandarínok. Zbiera ich a zrazu ju kolená nebolia. Prečo ten montérkový somár nevravel nič jej. Veď aj ona má ladné mladé nôžky. Uchechtnem sa. Zazrie. Možno ma teraz začarovala. Je mi to fuk. Ona má mandarínky po zemi, nie ja. Keby nebola hnusná, pomôžem jej. Autobus začína zastavovať. Pozbieram sa z miesta. Schádzam po schodoch a vykračujem si domov. Teším sa, keď budem stará. Budem mladým znepríjemňovať život, vyhadzovať ich z miesta, moje spolu sediace budú igelitky a kŕmiť sa budem mandarínkami a zapijem to skysnutým mliekom. Idylka. Aspoň už prestanem byť zábavkou pre oplzlé mužské svine, ktoré sa potĺkajú po uliciach…
Ďakujem za dočítanie článku, ale mám na teba ešte jednu prosbu. Rada by som sa problematike sexuálneho obťažovania povenovala aj nabudúce, pretože o takýchto veciach treba rozprávať. A teda by ma potešilo, ak by si vyplnil/a tento anonymný dotazník https://forms.gle/Kvcasfkg7kHzvyGa8
Žiadne komentáre