Olivovo-zelené steblá trávy sa skláňali pod ťarchou rannej rosy a napadaného lístia. Žiarivé lúče postupne prenikali a pretláčali si cestu pomedzi nadýchané mračná. Ich žiara dopadala na ligotajúci sa rybníček.
V ňom sa prebúdzal život rovnako ako aj v dome, ktorého súčasťou bola záhrada. Práve na tej záhrade sa rozprestieralo toto malé umelé jazierko. Opodiaľ stála nezvyčajne vysoká a mohutná broskyňa. Jej kôra bývala kedysi hladká, no netrvalo dlho, teraz je popraskaná a pokrytá trhlinami. Nie sú to jazvy, skôr akoby každá ryha bola vráska symbolizujúca moment zo života dievčaťa. Dievčaťa s najkrajším výhľadom na prekrásnu záhradu, dievčaťa, ktoré si priveľmi často trie oči, dievčaťa, ktorého zrak sa zo dňa na deň zhoršuje…
Monika nemá práve najväčšiu izbu. Na pravej strane je posteľ, tesne pri jej konci ošúchaný stôl so staromódnou drevenou stoličkou a vedľa nich vysoká skriňa. Na ľavej strane je druhá, novšia skriňa, ktorá sa presne zmestila medzi stenu a prednú časť postele. Rozmiestnenie nábytku vytvára malý priestor pôsobiaci ako chodbička, v nej sa nachádzajú len ručne maľované plátna s kvetinovými motívmi, zastreté okno so zaprataným parapetom a ešte stále studený radiátor. Síce to je drobná miestnosť, no pre Moniku dostačujúca a útulná. Nedostatok úložného priestoru je však bežný problém. V minulosti jej to vyhovovalo, mala pocit, že sa tak bude schopná lepšie rozlúčiť s predmetmi, ktoré nemajú použitie alebo neprinášajú radosť. Bohužiaľ sa jej duševná politika rozbila v momente, ako sa priblížila ku kontajnerom, veď predsa každá vec môže v budúcnosti nájsť nové využitie, niektoré veci sa oplatí nechať pre nostalgické spomínanie a plytvanie nie je jej štýl. Presne preto Monika neraz zaspáva v posteli, na konci ktorej s ňou oddychuje aj vyprané oblečenie, úhľadne uložené v komínčekoch. Stačí, keď bude spať trošku skrčená a jej moderné kúsky šatníka zostanú na okraji postele, stabilne opreté o zaprataný stôl.
Toto ráno, tento deň, tento začiatok, nič z toho nie je na prvý pohľad výnimočné, a predsa sa Monika snaží presvedčiť samu seba, že ranné vstávanie stojí za jej námahu. Robí to preto, aby sa bola schopná postaviť z postele skôr, než mama vtrhne do izby. Pochopiteľne. Žiadny sedemnásťročný teenager nechce svojich rodičov vpustiť do svojej nory. Sú na to dobré dôvody a jasne stanovené pravidlá. Čím častejšie a dlhšie sú rodičia v Monikinej izbe, tým viac neporiadku váľajúceho sa po zemi a iných povrchoch, majú šancu uvidieť. Konečne sa prinútila posadiť. Zobudiť sa s bolesťou kolien a chrbta je pre ňu čerstvým fenoménom. Zato ranná bolesť očí sa stala už zabehnutou klasikou. Rukami si prešla po tvári, čím si trochu pretiahla spodné viečka. Jediné, čo videla, bola veľká, tlmene farebná šmuha. Ukazovákmi a prostredníkmi si jemne zatlačila na privreté oči, trochu si ich takpovediac pomasírovala. Ničomu to však nepomohlo, a nezostávalo jej iné, než sa postaviť a na stolíku nájsť svoje okuliare. Tie jej pomôžu prinajmenšom zaostriť. Bohužiaľ, svetlosť a sýtosť farieb už dioptrické sklíčka nenahradia.
Nájsť okuliare a vhodné kúsky oblečenia na tak preplnenom mieste a v pomerne veľkej tme, kvôli zatiahnutým žalúziám, nie je vôbec jednoduchá úloha. Niet divu, že to zabralo takmer celých päť minút. Hneď po úspešnom hľadaní pokladov sa Monika vybrala na sobotňajšie raňajky. Nájsť zmysel v prezliekaní sa z pyžamy, sa ani nepokúsila. Po namáhavom otvorení dverí ju zasiahlo jemné osvetlenie, bez povšimnutia tejto malichernosti prešla do kuchyne, kde už ju celkom napäto očakávali jej „stvoritelia“. Raňajky mali podobu primitívnych švédskych stolov. Pár kusov čerstvého pečiva, rôzne kupované nátierky a domáca zelenina. „Dobré ráno, Moni,“ ozval sa ako prvý otec. Niečo bolo cítiť vo vzduchu. Podráždenie a dusná atmosféra. Pre mamu to asi dobré ráno nebolo. Mračila sa pritom, ako po sebe umývala použitý riad. Monika zamrmlala rovnako formálnu odpoveď, pričom si ťarbavo sadla na svoje miesto pri stole. Vedela, čo ju čaká. „Dnes si upraceš!“ otočila sa na ňu vo vytržení mama aj s tanierom. „Mám po krk toho, ako nič nerobíš. Stále si zatvorená v tej zahumusenej izbe. Prečo nejdeš občas von? Prospelo by ti viac čerstvého vzduchu a prirodzeného svetla, je to pre oči zdravé.“ Akoby sa mamine slová nedostali cez hustý vzduch k Monikiným ušiam. Ďalej si natierala chlieb maslom. „A vytrháš všetku burinu.“ Na vrstvu tuku si nasypala soľ. „Začneš normálne jesť,“ pokračovala mama, „utrieš prach, vyvetráš si, a to všetko bez akýchkoľvek rečí!“ Monika zhltla, čo si pripravila a vykročila z kuchyne. „Počúvaš?! Dnes budeš pracovať!“ zarezonovali posledné mamine ostré slová pritom, ako Monika zabuchla dvere svojej izby. S hlasným a dlhým výdychom sa posadila na neustlanú posteľ a potlačila slzy. Znova si pretrela oči a ľahla si.
Prázdnota a frustrácia, ktorú v ten okamžik pociťovala, bola neporovnateľná so smútkom. Bolesť v srdci sa akosi pretransformovala na skutočnú, fyzickú. Jej mama mala pravdu. Musí sa zdvihnúť, musí niečo robiť. Je polovica októbra a ona si ešte nevymenila letné plátenné tenisky, i keď je jej v nich zima už od konca septembra. Celá miestnosť je synonymom pre chaos. V škole nikdy nemá, čo potrebuje, lebo to doma nevedela nájsť. Vždy si kúpi nové pravítka, ceruzky, perá, dokonca kalkulačky a v priebehu dvoch týždňov ich stratí. Nehovoriac o domácich úlohách, tie sa objavia vždy až po tom, ako si vyslúži poznámku. Jej jediné šťastie je, že je inak dobrou a pozornou žiačkou, v opačnom prípade by sa učitelia už určite sťažovali. Jej maľby všetkých možných farieb a štýlov zdobia steny. Nie je tomu tak dávno, maľovala ich s vášňou a zápalom, bola na ne hrdá. Taká hrdá, že s tatom pokryli steny jej útočiska háčikmi, len aby si mohla tie najkrajšie zavesiť. S mamou chodievali na prechádzky do parku a obdivovali kvety, zisťovali, ako sa volajú, aby si ich neskôr mohli doma tiež zasadiť. Keď bola ešte mladšia, hrávali sa okolo mladej broskyne na slepú babu, keď bola staršia, ona aj broskyňa, schovávali sa do jej konárov, oberali jej plody, smiali sa, keď sa otec hral na Tarzana. Vychutnávali si citronádu pri pohľade na sýtočervené a oranžové rybičky svižne plávajúce okolo zelených rias. Monika to milovala. Všetko sa to snažila zachytiť. Na fotkách, kresbách, maľbách. Nezáleží na tom, ako často a dôrazne jej budú opakovať, že oslepnutie nie je koniec sveta, pre jej svet je to koniec. Jej svet je založený na tom, čo videla, vidí a môže ešte vidieť. Aj bez zraku sa dá dôstojne a plnohodnotne žiť, to všetci tvrdia a majú pravdu, ale stál by taký život za to? Chcelo by sa jej tak existovať?
Snáď zázrakom sa Monike podarilo nabrať dosť síl na ustlanie postele a prezlečenie sa. Medzitým sa v kuchyni skoro šeptom zhovárali rovnako deprimovaní rodičia. Všetko v ich domácnosti stagnovalo. Počas ich konverzácie spadla nejedna slza. Vedeli, prečo je ich dcére ťažko. Prečo sa tak strašne uzatvorila, zmenila. Keby mohli, dali by jej vlastný zrak, len aby bola zase šťastná. Tak ako bola pred všetkými vyšetreniami a výsledkami. Zhodli sa, že bude najlepšie, ak ten nešťastný rozhovor s nádejným koncom, vďaka ktorému sa má ich zlatej rybke uľaviť, povedie otec. Na dvere zaklopal presne v ten moment, ako si Monika chcela nahlas pustiť pesničky.
„Môžeš, tati.“ „Ako si vedela, že som to ja?“ „Mama neklope.“ Na odpovedi sa otec pousmial a Monike to nedalo, pousmiala sa tiež. „Môžem si sadnúť?“ „Práve som si ju upratala,“ odpovedala, aj keď dobre vedela, že si mala v pláne ľahnúť a úplne zničiť svoju vyrovnanú prikrývku a poskladané oblečenie. „Neboj sa, nemám v pláne ti to celé rozbombardovať, i keď, to by sa sem aspoň tematicky hodilo,“ zavtipkoval s nevinným úsmevom. Snažil sa o vtip. Aj tak sa to Moniky trochu dotklo. Nechcela znova počúvať o tom, o čom už dávno sama vie. „Teraz chvíľu vážne, Moni. Mňa, teda nás všetkých veľmi znepokojuje, ako sa správaš, tým chcem povedať, že vidíme, ako si sa zmenila, lebo sa trápiš,“ na pár sekúnd zneistel, odmlčal sa, „Vieš, máme to v rodine. S génmi nič nespravíš. Je mi tak ľúto, že to postihlo teba. Ale nesmieš sa tým nechať takto ničiť. Pozri koľko času si stratila ničnerobením, namiesto toho si si mohla vychutnávať prírodu a vytvárať si živé spomienky. Správaš sa, akoby si už bola slepá a pritom máš stále pár rokov. Nevravím, že život je hračka. Že to bude jednoduché… Ale sme v tom spolu, aj keď máš teraz pocit, že proti tomu bojuješ sama… Máš len sedemnásť, prababka oslepla až v tridsiatich dvoch. Nikdy nevieš. Tak kým máš tú možnosť aspoň trochu vidieť, využi ju naplno.“ Po takom dlhom monológu to Monika nevydržala. Niečo sa v nej zlomilo. „Ale čo keď oslepnem už zajtra?“ prehovorila s plačom a pretrela si oči. „Presne preto musíš teraz žiť. S izbou ti pomôžeme, kúpime ti ďalšie štetce, farby, všetko, čo budeš potrebovať, pôjdeme do kina…“ „Pôjde aj mama?“ spýtala sa z posledných síl, v náručí milovaného otca. Ten sa iba usmial, pritisol si ju k hrudi a odpovedal: „Ak vyberieš správny film…“
Napísala: Júlia Vančová
Žiadne komentáre