Mal rád zohnuté rohy kníh, studenú kávu a preplnené metro. A možno nie. Možno to len vravieval svojim priateľom, aby znel inak. Zaujímavo. Aby sa ho pýtali otázky, na ktoré mal dokonale pripravené odpovede.
Opakoval si ich v hlave stále dookola. Hovoril ich všetkým, členom čitateľského klubu, známym aj menej známym. Obohratá platňa. Zohnuté strany mám rád, pretože knihy dýchajú príbehom, sú zrazu živé. Niekto tieto slová čítal predo mnou. Asi si tiež hovoril, ako je to skvelo napísané a možno autorovými myšlienkami opovrhoval. Kto vie? Jednoducho to mám rád. Za dejovou linkou sa skrýva iná, možno častokrát zaujímavejšia príhoda. Je to ako s obrazmi. Zotrie sa vrchná vrstva a veď prečo to vysvetľovať, určite viete, čo myslím. Vždy sa celkom prirodzene, ale krátko zasmial na vlastnom vtipe, akoby to rozprával prvýkrát. Akoby to bolo úplne spontánne. Ľudia mu verili. Zasmiali sa s ním.
Teraz si povzdychol. Zdalo sa mu to nemiestne. Ako mohol? Ako je možné, že mu tí hlupáci verili? Čo nevideli, ako si vždy po zopakovaní svojej roky naučenej básničky nervózne upil z vína alebo šampanského alebo vlastne čohokoľvek, čo sa ponúkalo? Vždy sa s dúškom tekutiny snažil zhltnúť aj pocit znechutenia zo samého seba. Trápnosť ho šteklila až kdesi v zadnom vrecku nohavíc.
Obvykle nosil tmavomodré, slušne vyzerajúce, a vždy dokonale ožehlené tesiláky. Nenávidel ich. Škriabali. Hrôzostrašne. Priam hrýzli diery do jeho stehien. Ale vravel si, že to je nič v porovnaní s hryzením jeho svedomia. Sediac práve na kraji útesu sa chlapčensky uchechtol. Bol som hlupák, skonštatoval a ďalej pozeral dole na rozbúrenú slanú vodu. Bola určite rovnako studená ako tvrdieval, že má rád kávu. Klamal. Opäť. Sám nevedel, prečo okolo seba vytvoril celé toto divadielko. Frašku. Chcel len, aby sa ho pýtali. Prečo piješ studenú kávu. Nuž, neviem, začal vždy, aj keď to vedel veľmi dobre. Zopakoval to už toľkokrát, že slovo neviem naozaj nebolo na mieste. I napriek tomu vždy pokračoval slovami – keď som ešte píjaval kávu teplú, všade som sa náhlil. Písal som pre noviny, ako inak obvykle som článok dopisoval na poslednú chvíľu. Ráno som vstal a rýchlosťou blesku som mal znecitlivený jazyk a v žalúdku žeravú tekutinu. Mohol som utekať na metro. Keď som ale začal písať vlastné knihy – túto vetu vravieval obzvlášť pyšne (keby bol balón, isto by praskol), už som sa nemal kam náhliť. Rozumiete mi, však? Vždy chcel otázkou docieliť, aby ho počúvali všetci a poriadne pozorne. Jednoducho som si ráno spravil ten lahodný životodarný mok, vypočul ranné správy, ožehlil oblečenie a pomaly vypil už studenú kávu, ktorá mi bola dôkazom, že som slobodný. Môj čas je môj a nikto ma nenáhli. Až potom som si obliekol kabát a pomaly odkráčal na stanicu podzemky. Všetci mu vždy s obdivom pritakávali. Závideli mu toľko času, že mu stihla vychladnúť káva a na metro sa nemusel náhliť. Niektorí zvedavci sa pýtali, prečo potom chodil na zastávku, keď nemusel ísť do kancelárie. Aj na to mal odpoveď. To viete, kúpil som si malý priestor, v centre, s výhľadom. Pobyt v mojej presklenej pisárni, ako ju s obľubou nazývam, je inšpiráciou pre moje tvorenie. Z okna sledujem všednosti dní dobou zviazaných ľudí, lebo ja už to nepoznám. Miloval tie uznanlivé pohľady. Tušil, že ľudia ho v hlavách obdivujú. Mal to rád. Vždy sa cítil viac. Nebol len nejakým spisovateľom, bol zrazu ten spisovateľ. To mu k šťastiu stačilo. Ešte minulý týždeň. A dnes? Dnes vidí, ako oceán slobodne bije o skaly. Ako steblá trávy tancujú s vetrom. Ako hviezdy tvoria súhvezdia. On je sám. Bol vždy. Ale teraz to cíti viac ako inokedy. Už nikomu nepríde zaujímavá veta o tom, ako zbožňuje preplnené stanice metra. Aj k tomu mal otrepanú frázu. Vždy, keď som v plnom vagóne, myslím si, že som mravec. Som súčasť nejakého celku. Spoločenstva. Všetci sme rovnocenní. Rovnako sa chystáme kdesi vystúpiť a rovnako sme kdesi nastúpili. A neprekáža ti vydýchaný vzduch a teplo sálajúce z ľudských tiel? Pýtali sa ho väčšinou so zatajeným dychom, čo báchorke s mravcami uverili. No, to patrí k tomu, je to toho prirodzenou súčasťou a ukážkou toho, že sme súdržní a sme v tom všetci spolu. Nikto nevytŕča. I keď niekto nerozumel, nikdy sa nepýtal, ako to spolu súvisí. Každý sa bál ozvať, pretože ostatní sa tvárili nesmierne chápavo, akoby práve povedal najinteligentnejšiu vetu. Občas by sa najradšej buchol do čela za všetky slová, ktoré produkoval. Dnes sa za ne nenávidí. Čo ho to vôbec napadlo?
Pozerá sa dolu do vody a dumá. Nahlas. Aj tak ho cez šum oceánu nikto nepočuje. Občas ho silnejšia vlna vytrhne z myšlienok. Na jeho celkom nahé členky dopadnú ľadové kvapky vody. Len ho utvrdzujú v tom, že žije. Nezomrel. Zatiaľ. Je tak blízko smrti. Stačilo by, keby sa trochu zošuchol, ako keď sa chce spustiť na šmykľavke. Stačilo by to na to, aby bolo po všetkom. Už by si viac nemusel vyčítať činy, ktoré v živote spravil. Konečne by pochoval celú žiaru falše, ktorá sa okolo neho vznášala. Boli ako Zem s Mesiacom. On a faloš. Bez nej by už nebol on. Klamal, odkedy si pamätá. Stalo sa to prirodzenou súčasťou jeho života. Dnes už ani sám nevie povedať, čo je pravda a čo lož. Nepozná ani sám seba. Pozerá na tú nekonečnú búriacu sa oblohu a pýta sa, kým je. Som muž. Sťažka si povzdychol a hodil malý kameň do vody. Videl, ako ho voda poľahky prijala. Prehltla. Chcel byť tým kameňom. No on je len skrachovaný autor kníh, ktoré stoja za nič. Ešte aj v nich klamal. Prešli cenzúrou. Nevydal ani jednu, s ktorou by bol stotožnený. Nechcel sa prispôsobovať. Nechcel nahrádzať svoje napísané riadky. Vždy si stál najprv za svojím. Ale vôňa peňazí bola krajšia. Nechal si ich upraviť vydavateľstvom. Na nepoznanie.
Vždy tvrdil, že má rád ohnuté rohy kníh, občas dokonca pridal, že ešte radšej má, keď je vnútri napísaná nejaká poznámka predchádzajúceho čitateľa. Úprimne povedané. Nenávidel to. Bol by za to schopný vraždiť. Akoby mohol mať muž, čo si každé ráno žehlí ešte aj ponožky a prach utiera každý druhý deň, rád niečo také neúhľadné a barbarské? Zohnutý roh? Bŕŕ. Len pri myšlienke na to ho striaslo. Radšej by vytrhol celú stranu knihy, ako pozerať sa na niečo také nedokonalé. Opäť sa zahľadel do tých ľadovo studených oči, ktoré naň pozerali so slzami. Strácal sa sám v sebe. Bolo mu zo seba zle. Tvrdil, že má najradšej studenú kávu, ale nikdy ju studenú nepil. Vlastne, keď sa nad tým teraz zamyslel, kávu mal možno dvakrát za svoj život. Radšej pil čosi iné. Sám pred sebou sa to bál priznať. V spoločnosti šachistov, kam mimochodom chodil tiež kvôli prestíži, aj keď to nenávidel, by bolo nehorázne prezradiť, že pije víno. Lacné. Nonstop. Stále. Miesto vody. Preto už nebol novinárom. Nie preto, že chcel slobodu. Chodil neustále spitý. Spitý ako pijak atramentom v zošite tretiaka. Ráno hladiac do zrkadla nedalo sa mu inak. Mal rád tú trpkosť. To, že prestal cítiť zhnusenie zo svojho odrazu v dažďových kalužiach. Keď ho vyrazili z práce, začal písať romány a piť vodku. Potom si dlho nič nepamätá. Po liečení ho ako novinára nikde nechceli. Jeho renomé bolo na dne niektorej z tých fliaš. Opäť sa vrátil k vlastným stránkam. Nazýval ich knihami, ale to len v nóbl spoločnostiach. Dnes nechápe, ako sa do takých vrstiev vôbec dostal. Asi šarm. Obdivovali ho za život, ktorý on nikdy neviedol, ale vedel o ňom tak pekne hovoriť. Závideli mu, ale jediné, čo naozaj závidieť mohli, bola jeho fantázia. Hej, tá bola skvelá. Komu inému by napadlo prirovnávať metro k fungujúcim a spokojným mraveniskám. Toľká absurdita. Nenávidel preplnenú podzemku. Radšej išiel aj kilometre po svojich, ako nastúpiť do tej hystérie. Hnusil sa mu dotyk s cudzími rukami. Nevábna vôňa potu. Keď niekto nahlas dýchal. Prekážalo mu to tak, že vždy, keď naprataným prostriedkom predsa len šiel, v hlave si predstavoval obraz toho, ako vyťahuje z vrecka kabáta zbraň a strieľa jedného za druhým. Vždy mal z toho v hlave dobrý pocit. Pocit pokoja. Nezdalo sa mu to zlé. Vlastne to pre neho bolo možno až príliš prirodzené. Dnes mu to príde strašidelné. Bojí sa sám seba. Dokázal by to naozaj spraviť? Nevie. Nevie, kým je. Nevie, čo by bol schopný spraviť. Jedine čo vie je neustále sa vracať k tomu istému a vyčítať si vždy ešte o čosi viac.
Počúva ten vreskot a súboj oceána so skalami. Túto hudbu má rád. Nie Mozarta a opery, ktorými sa tak rád prezentoval. Počúval ich, lebo to bolo dostatočne hodiace sa do vyššej spoločnosti. Dalo sa o tom poľahky rozprávať. Nadviazať konverzáciu. Udržať ju. Doma nemal ani len gramofón, aby si niečo z toho, o čom tak básnil, mohol vypočuť. Tá hudba mu prišla nudná a ťahavá. Pohrebná. Mŕtvolná. Snobská. Priznal si až teraz, ako veľmi ju nenávidí. Sediac na útese. Na hranici života. Smrti. Zúfalstva. Opovrhovania sebou samým. Aj tie otrasné nohavice, ktoré nosil. Aj tie košele bez náznaku pokrčenia. Všetko sa mu hnusilo. Chcel sa stať samým sebou, ale ako, keď ani nevedel, kým je. Definovali ho vlastné klamstvá. Neveril ani sám sebe. Čo ak má tie vyžehlené košele rád a len si tvrdí, že nie, pretože to patrí k jeho ja, na ktoré teraz pozerá pomedzi prsty.
Zo všetkého sa mu točila hlava. Chcel to ukončiť. Nepokračovať v tomto trápení. Z tašky vyťahuje červené víno. Zhadzuje ho z útesu a kričí za ním nenávistné slová. Tak veľmi sa za tú etapu vo svojom živote nenávidí. Keby radšej objavoval sám seba. Nie najlepšie chutiace a zároveň najlacnejšie víno. Vtedy bol okrem spisovateľa aj matematikom. Sklamal sa. Potom donútil oceán, aby zhltol aj jeho knihu. Brak. Vydavateľ mu to vydal len preto, že mu to vybavil jeho zbohatlícky známy a editor smel porobiť ,,drobné“ zmeny. Hanbil sa za slová, ktoré tam písal. Videl tam len bla bla bla. Žiadne plnohodnotné vety. Umelecký prepadák. Aj on sa chcel nechať zjesť tou vodou. Roztrieštiť sa v nej na milión márnych kúskov. Najradšej by sa rozplynul aj vo vzduchu, ktorým by letel do záhuby. Rozfúkal sa ako vtáčie perie. Ako tým vtákom závidel. Keby bol jedným z nich, nemusel by sa pretvarovať. Len by plachtil po svete. Takto len klamal. Všetkých, seba. Stále si len opakoval jedinú istú vec. Som muž. Občas pridal aj niečo ako a sklamal som sám seba. Spomenul si na svoje protialkoholické liečenie. Tam hovoril celkom isto. Som úspešný novinár. Nikdy nebol. Jeho články boli nudné. Dnes by ich najradšej všetky spálil a porozsýpal do búriacej sa záhuby ako to robia s niektorými mŕtvolami. Tak by sa dali definovať jeho texty. Mŕtve. Bez duše. Písal, aby ho obdivovali, ale on tak písať nevedel. Vedel písať kruto. Rýpavo. Nedával si servítku pred ústa. Ale prestal. To sa jeho známym nepáčilo. Zdalo sa im to príliš vulgárne a surové. Ale taký bol predtým on. Zmenil sa. Jeho články viac nevychádzali v novinách, len končili v šuplíku šéfredaktora. Drzé články viac už nikdy nepísal. Preto nebol úspešný. Stratil autenticitu. Vždy na liečení pokračoval ďalšími vetami, z ktorým vždy sršalo len jedno. Obdivujte ma. Ale tam to bolo všetkým jedno. Kým bol. Či má byt v centre mesta. Či hrá šach. Či pije studenú alebo teplú kávu. Ale on mal v hlave, že ho za to, ako sa prezentuje, majú radi. Len to nedávajú najavo. Alebo neradi strúhajú poklony.
Opäť sa zasmial. Sám na sebe. Bolo mu zo svojho rozmýšľania smiešno. Vedel, že to už ďalej nemá cenu. Oplatí sa mužovi ako on pokračovať? Písal, čo nikto nečítal. Nemá viac zmysel života. Nemá svoje ja. Nemá osobnosť. Jediné čo má, sú lži. Dolu útesom sa rozlieha krik plný bolesti a trápenia. Oceán šumí… Morská pena syčí…
***
Letuška s vozíkom, na ktorom mala položené dve kanvice plné teplého nápoja sa prediera uličkou. Cestujúci spia. Len muž v košeli na ňu upiera zrak.
,,Pane, dáte si kávu alebo čaj?“
,,Ak, tak len studenú,“ šepne s náznakom pobavenia v hlase a v podvedomí myšlienkou na svoje minulé ja.
,,Prepáčte, nepočula som, čo ste vraveli?“ ospravedlní sa.
,,Že si dám kávu, ďakujem.“
Žiadne komentáre