Sedím v autobuse. Moja hlava sa snaží spracovať všetko, čo MUSÍM urobiť po vystúpení z tohto pekelného stroja. Vodič si to razí prázdnou cestou. Na uchu má telefón a niekomu nezmyselne nadáva. Obraz za oknom je zmyselný. Moje zmysly ťaží slovo MUSÍM. Chcela by som chcieť. Chcieť je pekná vlastnosť a ja ju v poslednom čase akosi neviem zaradiť do môjho slovníka.
Miesto toho čoraz častejšie zahŕňa slovo PROKRASTINÁCIA. Určite to poznáte všetci. V hlave rozvrhnuté celé poobedie, ale akosi to nejde. Veci mimo plánu sa zdajú byť oveľa zaujímavejšie alebo aspoň menej nudné a povinné. Sedím za stolom, prežúvam ešte posledné sústa obeda. Je takmer pol štvrtej. Zajtra dve písomky. Mobil sa z čista – jasna rozžiari a oznámi mi ďalšiu prácu (vtedy si poviem, ako dobre sa ľuďom vodilo, keď ešte neexistoval EduPage). Zhlboka sa nadýchnem. Odložím tanier do drezu. Nadýchnem sa druhýkrát. Vyjdem schody. Čo sa stane, čo nie, taška plná ,,vzdelania“ a nepríjemnej povinnosti zostala dole. Vrátim sa po ňu? Ani ma nehne. Spomeniem si, že si vlastne asi tak trochu aj ten oddych zaslúžim. Týmto to začína. Nevinný odpočinok. Človek zaspí. Zrazu je šesť preč a ja v hlave prerátavam, koľko minút mám na učenie čoho. Taška ešte stále leží dole v kúte. Odhodlane sa po ňu vyberiem. Odhodlanie je prerušené chladničkou. Výsledok je jasný. Táto rovnica má len jeden koreň riešenia. Z nekonečného zoznamu vecí spravím maximálne jednu.
Pozerám do zrkadla. Je koniec dňa. Spolieham sa, že sa na písomku naučím cez zastupovanú hodinu. Úlohy sa nejako spravia. Veci do práce dokončím cez víkend. Pred pár rokmi by ma zožieralo svedomie zaspávať s nedokončenou prácou. Dnes? Je mi to jedno. Nejako bolo, nejako bude. Osud to zariadi. Vyššia sila. Entita. Presviedčam sa, že v autobuse sa to stihnúť dá. Dá, to je pravda. Avšak v inom vesmíre, kde sa mi chce. Tu sa mi nechce. Teraz sa mi nechce. Ak som vravela, že chcieť je pekná vlastnosť, nechcieť je oveľa pohodlnejšia.
Pravdou je, že ja o mojich plánoch celkom v hojnom množstve rozmýšľam. Určite nie som sama. Osnova nasledujúcich udalostí sa mi rozkladá v mozgovej kôre. Body spísané. Impulz vykonať ich absentuje. Je to pohodlnou dobou? Zdá sa mi, že celkovo moja generácia stráca motiváciu k niečomu sa donútiť. Mohlo by byť aj slovo DONÚTIŤ SA problémom? Chýba nám niečo, aby sme sa do veci nemuseli tlačiť. Mať túžbu spraviť niečo pre dobrý pocit. Hahh, dobrý pocit. Sme decká komerčnej doby, na dobrý pocit sa viac už nehrá. Nás týmito rečičkami dlhšie neoblbnete. Má nás snáď motivovať kvalitné slovenské školstvo a systém v ňom nastavený? (Túto odrážku nechávam bez komentára.) Jedinou motiváciou, ktorá nám ostáva, sme my sami. Naše sny a vyhliadky. Tie moje sčasti rozpustila korona. Zmiatla ich zo stola. Zostal po nich prach a ja zberám všetko moje sebazaprenie zodvihnúť sa a spraviť s tým niečo. Možno je mi lepšie zostať tam, kde som. Nesnažiť sa s tým nič spraviť. Myšlienky kráčajú za mnou po chodbe. Keby nekráčali, prestanem sa hýbať aj ja. Neustále prenasledovanie vlastnou hlavou je mojím impulzom nevykašľať sa na veci úplne. Od základov. Ale stačí to natoľko, aby som prišla až k cieľu?
Cieľ. Cesta je cieľ. Cesta je dlhá. Dlho som premýšľala nad motivačnou literatúrou. Hej. Správne. To sú tie predražené knihy na popredných poličkách v každom kníhkupectve. Ak mám byť úprimná… Vlastne neviem, prečo sa idem ospravedlňovať. Tieto braky sú za mňa placebom a totálne všeobecným vzorcom. Každý sme iný. Naša povaha. Čo na nás funguje. Preto čítať ako prestať prokrastinovať a začať naplno využívať svoj čas je aspoň za mňa nie až taká efektívna cesta. Niečo si z toho človek možno vezme, ale častokrát sú to len prázdne reči. Sto strán a omáčky sa stále opakujú. Keď chcete, čítajte. Ja tieto knihy prenechám záchodom v nóbl kaviarňach. Nie som cieľovkou. Kríza stredného veku sa na mňa ešte nechytá. Podľa môjho skromného názoru, môže byť pre niekoho táto kniha impulzom. Motiváciou začať premýšľať o motivácii. Dúfam, že to dáva zmysel. Jednoducho počiatočný krok. Návod ako začať o probléme premýšľať. Nie ako ho vyriešiť. Ale neviem, mojou rukou prešlo len zopár takýchto kníh, a preto súdim, že súdiť smiem len tak okrajovo. A povrchne. Celkom zbežne. Potichu.
Len jedno riešenie na ukončenie tejto pliagy podľa mňa neexistuje. Niekomu pomôžu To Do Listy, inému kričanie na seba pred zrkadlom. Ako vravím, každý má svoje spôsoby, svoje dôvody, svoje cesty. Dôležité je uvedomiť si existenciu problému. A ešte dôležitejšie rozhodnutie niečo s tým spraviť. To už je ťažie. Prečo by sme niečo takéto mali robiť len tak? Ja sa cítim dobre, ja si to užívam. Predsa len, o čom je dnes reč? Ničnerobenie je prosto nekonečný kruh. Bod v hlave, ktorý nás priťahuje nekonečnou energiou. Máme možnosť z nekonečnej kružnice vyskočiť. Ale chce sa ti?
Ja chcem aj nechcem a veľmi chcem chcieť. Nechcene sa točím v kolotoči nechcenia, ale chcieť mi vŕta vzadu v hlave. Prebíja sa cez nos a či chcem, alebo nechcem, raz budem musieť chcieť, lebo tento svet či chceme, či nie, sa bez chcenia prestane točiť. A to predsa nechceme…
Žiadne komentáre