Zajačik

Hopkal si zajko lúkou. Pomaly, kam by sa ponáhľal. Okrem toho ju poznal, túto lúku uprostred lesa. Veľmi sa ponášala na ostatné lúky . Viac-menej  kruhový tvar vyplnený trávou a kvetmi, vyzeralo to, že tých je všade kopa. Rôzne farby, vône a tvary. Áno, všade kopa. Všetci sa z nich nadchýnajú, ich nádherou a významom. Zajkovi prišli otravné. Nebolo to iba tým, že ich vídal každý deň, určite to tomuto názoru napomohlo, ale to nebola jediná príčina. Z nejakého dôvodu mu prišli namyslené. Samozrejme, nikdy sa s nimi nerozprával, je to obtiažne,  pokiaľ nemôžete komunikovať vy a ani ten, s kým sa o to pokúšate. Prosto si iba celý deň stáli na mieste a vyhrievali sa na slnku. Nestarali sa o okolitý svet, nemuseli utekať prakticky od narodenia. Pretože nie, nestačí, že štvrtina vecí, ktoré rastú, vás zabijú, ešte do toho treba pridať aj nejaké blbé líšky a vtáky, pre ktoré každý zvuk, tieň, či iba zmena vetra spôsobuje výrazné zvýšenie krvného tlaku a nakoniec, ak jeden náhodou neumrel na otravu, úpal alebo sa nestal niečou desiatou, dostal srdcový infarkt a staroby sa aj tak nedožil. Kvetiny na to zvysoka dlabali a to ho vytáčalo. Na tejto lúke ich nebolo až tak veľa, ale stále kopa. Inak  normálna lúka, teda okrem toho stromu. Áno, áno, príbehy o divných stromoch skrývajúcich v sebe dávno  mŕtvych duchov a podobne. Ostatné zajace ich z času na čas vydupkávali, ale kto už by im len veril. V lese predsa nič desivé nie je, teda až na všetky tie veci pokúšajúce sa zabiť ostatné veci, ale to je taká rutina. Hoci treba uznať, na to,  že im nikto neveril, sa držali dosť ďaleko. Nielen zajace.

Strom nebol uprostred lúky, tak to nefunguje. Ani nemala voľná plocha divný pravidelný tvar, áno, bola zhruba kruhová, ale to sú všetky. Rovnako sa tu nepovaľovali detské hračky a staré videokamery so znepokojivými nahrávkami. Miestna bosorka sa zabávala s ľuďmi o pol lesa ďalej. Tupé to tvory, ľudia, doteraz nepochopili, o čo sa tá chudinka snaží. Povrávalo sa, že je na tom vážne zle, Les ju mal ale pomerne rád, strom nie. Teda aspoň sa nevedelo o niečom, čo by ho rado malo. Napriek tomu tam ale bol, zvláštny. Nachádzalo sa pri ňom oveľa menej blbých kvetín, to treba uznať, zajovi to vyhovovalo. Vo vysokej tráve toho veľa nevidel, výnimočne sa tým nezaťažoval. Mal iba divný pocit, akoby nebol sám, ale kto už by len sem chodil. Užíval si absenciu kvetov.

Priestorom sa ozvalo slabé puknutie, nie dostatočne silné na to, aby pripútalo pozornosť kohokoľvek iného ako jeleňa stojaceho nie až tak blízko. Zdvihol hlavu.  Nie až tak blízko sa zmenilo na tesne vedľa. O chvíľu uháňal preč,  rýchlo, skoro akoby mu šlo o život. Jelene vidia nad vysokú trávu. Kvety nie, ale tie rozumejú stromom. Všetky sa postupne pohybovali preč z lúky a ďaleko a ďalej.

Hlavne žiadne prudké pohyby.