Stredajšie ráno začalo nie práve najpokojnejšie. Iba málo ľudí vstáva totiž dobrovoľne o hodinu skôr ako zvyčajne. Nakoniec to ale skupinka vyvolených, budúcich maturantov z chémie, stihla. V stanovený čas sa stretli so svojimi profesorkami a vyrazili na cestu. Cieľom tejto cesty boli laboratóriá FChPT STU v Bratislave. Nikto zo študentov nemal najmenšie tušenie, čo ich na jej konci čaká. Časť sa tešila, zvyšok sa bál, ale všetci mali napäté nervy. Vyučujúce, samozrejme, nie, tie sú nad vecou.
A do cieľa aj dorazili.
A v cieli zízali… vlastne nie, najprv sa stratili.
ALE potom zízali. Stále nevediac, či sa rozhodli správne a či náhodou neopustia komplex v plastovom vrecúšku, to viete tie filmy.
A zízať neprestávali na vybavenie o toľko zložitejšie ako to v ich školskom labáčiku. Prekvapení boli aj z inžinierov, ktorí mali viesť cvičenia. Nikdy predtým živých inžinierov nevideli. Nečakali, že budú vyzerať tak… tak milo. Šokom bola aj očná sprcha. Ó, áno, tá ich bude ešte dlho sprevádzať nočnými morami.
A vyučujúce, samozrejme, nezízali, tie sú nad vecou.
Inžinieri, vlastne nie, Inžinierka a Inžinier, boli skutočne milí, aj zhovievaví. Vďaka tomu sa bezduché vyvaľovanie očí zmenilo na aktívne počúvanie. Počúvali o pravidlách bezpečnosti, všemožných nástrojoch, prístrojoch, zariadeniach. Ukázať sa prišla aj očná sprcha, žiaci boli dokonca vyzvaní na jej vyskúšanie, no nikto sa neodvážil tejto obávanej príšere čeliť.
Po precvičení sluchu prišlo… prišla zábava. To ich zarazilo. Veľa z nich bolo prekvapených vlastnými zručnosťami, každá a každý si myslel, že sú z rokov strávených v domácom prostredí zdrevenení. Neboli. Málokto vedel všetky postupy a poznal všetky pomôcky, ale slečna „Príjemná“ a pán „Milý“ im pomohli. Previedli ich celými cvičeniami a vysvetľovali, čo sa dalo – dekantáciu, filtrovanie pod zníženým atmosferickým tlakom, správny postup pridávania prísad. Dali študentom dokonca aj lekciu umenia origami. A všetci si kradli zápalky, aj to bola zábava.
Čas utiekol, nikto nevie kam, nikto ho nešiel hľadať. Nechýbal im, radi by, aby tam utiekol aj nejaký ďalší, lenže nemohol. Študentov mrzelo, že už nemôže, ale boli veľmi vďační za to, čo dostali. Pre mnohých to znamenalo vážne veľa, niektorí sa dokonca zamilovali a chceli by sa tam vrátiť, nielen na organiku, ale aj na niekoľko nasledujúcich rokov. Cestou domov hovorili veci ako:
„Myslím, že takéto cvičenia by sa zišli každému, kto ide maturovať z chémie.“
„Kto sa tejto akcie nezúčastnil, môže fakt banovať.“
„Táto exkurzia mi potvrdila môj výber školy.“
„Hodilo nás to do reality využitia chémie.“
„Deň strávený na FChPT mi predovšetkým potvrdil, že štúdium chémie je veľmi zaujímavé a krásne.“
Povedali aj mnohé iné a hovorili dlho.
Boli sme neskutočne radi, že sme mohli zažiť takúto skúsenosť. Dala nám vážne veľa. Preto by sme chceli poďakovať pánovi inžinierovi Máriovi Izakovičovi, PhD., ktorý nás uviedol, pani inžinierke Miroslave Puchoňovej, PhD. a pánovi inžinierovi Milanovi Pirošovi, rovnako ako celej Fakulte chemickej a potravinárskej technológie STU za to, že umožnili, aby sa stala. Strávili sme deň v miestnosti zázrakov.
Ďakujeme Vám a dúfame, že sa ešte niekedy stretneme.
Žiadne komentáre