Byť spokojný znamená častokrát sa uspokojiť s nedokonalosťou, a to nás núti stagnovať. Nehýbať sa ďalej. Mám toto a to mi stačí. Nepotrebujem viac. Načo? Veď už som spokojná. Nemám to na ľuďoch rada. Vždy sa dá viac. Dá sa určiť vyšší cieľ. V športe. V osobnom živote. V práci. V škole. V spoločnosti. Nemusíme sa uspokojiť s tým, čo máme a povedať si fajn, to je dobré, už viac nepotrebujem…
Vždy sa dá posunúť ďalej a keď nie, sú iné veci, v ktorých sa neustále zlepšovať môžeme. Keby sa pravekí ľudia uspokojili s tým, čo mali, dnes by sme tu neboli my. Neboli by všetky technológie, vedecký pokrok, progres v medicíne. Ešte stále by sme naháňali mamuty a boli naháňaní šabľozubými tigrami. Ale aj to, čo máme dnes, sa dá ešte stále vylepšovať a zdokonaľovať. My ešte nie sme vrcholom evolúcie. Vrchol príde, keď budú spokojní všetci a z toho mám strach. Tajne dúfam, že v tom čase už budem voňať fialky odspodu. Takže by sa to mohlo stať až o pár storočí. Aj keď nemuselo by sa to stať vôbec. Snáď sa vždy nájde niekto, kto si bude myslieť, že to ide ešte lepšie. Nespokojnosť ho bude hnať vpred.
Za každým úspechom stojí nespokojnosť. Keby sa človek uspokojil s tým, čo mal na začiatku, nedotiahol by to ďalej, pretože by mu to stačilo.
Nerobím šport vrcholovo, vlastne ani amatérsky, ale baví ma sledovať ho. Myslím si, že každý dobrý športovec, ktorý napreduje, je tak trochu nespokojný. Keby sa uspokojil s umiestnením v najlepšej desiatke, posunie sa niekedy ešte ďalej? Určite mu to urobí radosť, ale bude spokojný? Vždy sa to dá lepšie. Túžba víťaziť je tiež určitým prejavom nespokojnosti a ten, kto víťazí, chce vyhrávať ešte viac. Možno spraviť svetový rekord alebo sa stať najúspešnejším športovcom storočia. Dosiahnuť to podľa mňa môže len človek s túžbou napredovať. Ten, kto svoj smäd po cenných kovoch neuhasí jedným úspechom. Ten, kto pred sebou nevidí schodisko s tromi stupienkami, ale s tisícimi a krok po kroku sa ženie za svojím cieľom. Uvedomuje si a je vďačný za to, čo už prešiel, ale vie si stále predstaviť niečo viac.
Možno si poviete: ,,Som spokojná alebo spokojný.“ To je síce pekné, ale určite tam je nejaké ALE. Aj ja som spokojná, mám okolo seba super ľudí, darí sa mi vo veciach, v ktorých chcem, aby sa mi darilo, no vždy mám niečo, čo by som chcela povýšiť na vyšší level. Pokojne aj písanie. Píšem celkom fajn, baví ma to, ale chcela by som písať lepšie. Celkom fajn mi nestačí. Neznamená to, že o sebe pochybujem. Znamená to, že vnímam priestor na zlepšenie. Každý by ho mal vnímať. Motivuje ma čítať cudzie články precízne, všímať si detaily, reč, štýl. Študujem ich preto, aby som mohla odhaliť v mojich textoch aj tie najmenšie medzery. Možno nastane deň, keď už budem so svojimi riadkami konečne spokojná. Myslím, že si vtedy poviem: ,,Som nespokojná s tým, že som s tým spokojná.“
Niektorí ľudia sú možno tak ako ja nespokojní s klimatickými zmenami. Povedia, že sa boja, keď sa to jedného dňa na nás všetko zrúti, ale aj tak sa radšej uspokoja s faktom, že to mala riešiť generácia pred nami a hold, nedá sa s tým dnes už nič robiť. Všetci umrieme. Takíto ľudia by najprv mali začať byť nespokojní s tým, že sú spokojní. Kam táto ich spokojnosť s hodením viny na iných vedie? Do záhuby. Nič sa neurobí. Všetci si budú šomrať popod nos so slovami, aké je to hrôzostrašné a ako je všetko nenávratne stratené a skôr či neskôr budeme musieť trpieť za predošlú generáciu. Tak si trpte, keď sa s tým uspokojíte. A tí čo nie, nech niečo robia a snažia sa zmeniť veci, ktoré ich robia nespokojnými. Keby každý spravil čo i len malý krok, zabehneme maratón.
Samozrejme si myslím, že aj úplná nespokojnosť je zlá, ale to skôr vnímam ako neuvedomovanie si vlastných úspechov alebo šťastia okolo seba. Takíto ľudia, čo nevedia oceniť vlastné kvality, sú len pasívne nespokojní. Hovoria to o sebe, ale nič pre zlepšenie nerobia. Nemajú snahu. Prestupujú na prízemí a ani nemajú záujem hľadať schody. Len preto, že stupienky nestoja priamo pred ich nosom, jednostaj nadávajú.
Spokojnosť ľudí ma vedie k vnútornej nespokojnosti. Preto navždy ostanem človekom nespokojným a zmieriť sa s vlastnou nespokojnosťou nehodlám. Občas som za to rada, občas menej, ale viem, že ma to poháňa vpred. Pretože ten, kto sa uspokojí s málom, si podľa mňa nezaslúži veľa. Pretože pre VIAC treba chcieť.
Žiadne komentáre