Na svete máme množstvo komunít. Tieto society sú naozaj rôzne a robia svet pestrejším. To, ako niektoré vyzerajú navonok, nemusí vôbec nič hovoriť o ich charaktere.
Rada by som napísala o trošku kontroverznejšej téme – o LGBT komunite. Je naozaj pestrá, no nie vždy dobre pochopená a často sprevádzaná mnohými predsudkami.
Na úvod sa vráťme do histórie. Láska k rovnakému pohlaviu nie je fenoménom len posledných pár desaťročí. Dalo by sa povedať, že homosexualita tu je s nami už od starovekých civilizácií.
V Mezopotámii bola homosexualita takmer bežná, o čom svedčí aj epos o Gilgamešovi, kde Gilgameš cítil hlbokú lásku k Enkiduovi. Dokonca mu aj pomáhal bojovať voči rôznym nástrahám bohyne lásky Ištar. Gréci nemali pre bisexualitu ani pomenovanie, pretože bola pre nich úplne prirodzená. Dokonca mnohí bohovia mali vzťahy s mužmi. Aj Apolón a Zeus mali pomery s ľuďmi rovnakého pohlavia. Na Kréte kráľ Minos uzákonil lásku k mužom aj kvôli tomu, aby ostrov nebol preľudnený. Spoločnosť v Grécku mužov oblečených v šatách či v sukniach brala ako úplne normálnych. Bol to práve Achilles, ktorý býval takto oblečený. Bola to súčasťou kultúry. Homosexuálne vzťahy boli v tom čase častokrát považované za hodnotnejšie, pretože ženy nemali také vysoké vzdelanie, a tak neboli považované za dostatočne vhodné partnerky pre mužov.
Po nástupe kresťanstva Konštantín II. zakázal homosexualitu. Bola často trestaná kastráciou či smrťou. V 18. storočí, počas Veľkej francúzskej revolúcie, Francúzsko ako prvé dekriminalizovalo homosexualitu.
Veľmi ma zarazilo, že homosexualita bola považovaná za duševnú chorobu. V 19. storočí začali byť homosexuáli liečení v psychiatrických liečebniach elektrošokmi, lobotómiou, hypnózami, hormonálnou liečbou a veľakrát to skočilo kastráciou. Gejov likvidovali a často aj využívali na rôzne experimenty počas nacizmu.
V roku 1973 sa homosexualita v Amerike prestala považovať za duševnú chorobu. A v roku 1990 celosvetovo WHO vyškrtla homosexualitu zo zoznamu chorôb.
Zamyslime sa, či je naozaj potrebné vždy za tým hľadať iné než lásku. Sexualita je každého súkromná vec a nás by vlastne vôbec nemuselo zaujímať, kto je s kým vo vzťahu. Tak prečo sa v tom rýpať a hľadať rôzne cestičky, ako týchto ľudí stigmatizovať, zosmiešniť či sa ich zbaviť?
V dnešnej dobe sa začalo znova rozprávať viac o homosexualite. Mnohí ľudia ju rešpektujú a chápu. Časté sú aj pochody, na ktoré prídu stovky ľudí z tejto komunity bojovať za svoje práva, aj keď obrazy z pochodov nám nemusia ponúknuť práve reálny pohľad na to, čo títo ľudia prežívajú a čím žijú.
Veľa krajín nemá ešte povolené registrované partnerstvo. Medzi také krajiny patrí aj Slovensko. Dôvodom je silný vplyv katolíckej cirkvi, ale aj tradičný konzervatívny základ, na ktorom je naša spoločnosť postavená. Napríklad v Česku je registrované partnerstvo povolené a ľudí žijúcich tam to nijako negatívne neovplyvnilo. Dokonca 60% opýtaných bolo za to, aby homosexuáli mali rovnaké práva ako heterosexuáli. Na Slovensku to bolo presne naopak – 60% bolo proti.
Som rada, že sa o tejto téme viac hovorí a najmä mladšia generácia nemá problém byť tolerantnou voči inakosti. Stretávam sa však aj s názormi, ktoré hovoria, že homosexualita je proti prírode. A samozrejme ma mrzí, že sa stále nájdu aj skupinky homofóbov, ktorí ubližujú, či už fyzicky alebo psychicky ľuďom z LGBT komunity. Každý z nás má právo vyjadriť svoj názor, no slušnou cestou. Nenadraďovať sa, neponižovať ostatných za niečo, čo si sami nevybrali.
Často rozmýšľam, ako je to s homosexuálnymi pármi, ktoré si chcú adoptovať dieťa. Nepochybujem o tom, že by výchovu zvládli tak ako heterosexuálne páry. Veď mnohé homosexuálne páry už dnes vychovávajú svoje vlastné deti. Ale obávam sa, že nie každé adoptované dieťa by v takej rodine dokázalo žiť, pretože je ovplyvňované prostredím. Možno by bolo fajn stanoviť vek dieťaťa, v ktorom by sa mohlo samo rozhodnúť, či chce v takejto rodine žiť. Ďalšia otázka je: Čo okolie? Nebude dieťa šikanované či diskriminované? No toto je už problém spoločnosti, ktorá nás obklopuje, a ktorá je ešte stále plná predsudkov. Od malička sme učení, že rodina je mama, otec a deti. Samozrejme, sú krajiny, kde majú takéto páry adopciu povolenú. Nie som úplne proti, no ani neviem, či mám byť úplne za…
Na záver by som rada dodala, že každý má právo milovať a byť milovaný. Je to predsa základná ľudská potreba.
Žiadne komentáre