Nevládzem. Nechce sa mi. Už chcem vystúpiť z kolotoča nekonečných povinností, úloh a príkazov… Tento článok nechce byť ani reklamou na tabletky, ktoré z ničoho nič vrátia stratenú motiváciu a ani návod na to, ako sa rýchlo a účinne zbaviť frustrácie. Chce sa iba pokúsiť vydať svedectvo o generácii, ktorú poznačila korona i keď unikla jej tesákom.
Písmená v zošitoch sa mi zlievajú do nečitateľnej machule. Machule slov len bezcieľne poletujú nad mojou prázdnou hlavou a ja sa opäť pristihnem pri tom, ako okusujem vrchnák pera a premýšľam nad nesmrteľnosťou chrústa. Následky školy z domu, vravím si. Neprejavilo sa to v máji, je to tu teraz. Schopnosť sústrediť sa odletela ako lastovičky do teplých krajín a ja som rada, že to mám aspoň na čo zhodiť. Do hlavy sa vlieva neznáma sila, túžiaca po oddychu a prokrastinácii. Už stačilo, učíš sa pol hodinu, to je dosť. Mozog sa bráni, telo bojuje. Nakoniec sa vzdáva so slovami: Sľubujem, že budem prestávkovať len päť minút. Nebudem. Päť minút nikdy nie je LEN päť minút. Hlavne, keď sa po sebe idúce písmenká v slovách krkolomne lámu na jazyku. Nejdú mi do hlavy ani za ten svet. Odrážajú sa mi od pier a nie a nie vojsť dnu. Nevadí, aj zajtra je deň, hovorím si v duchu. Hlúpy postoj. Škodím sama sebe. Obhajujem sa v duchu, že ten predmet po strednej nikdy nevyužijem. A aký význam má učenie sa vecí, ktoré si po písomke aj tak pamätať nebudem? Žiaden, strata času. Prístup nula bodov. Obhajoba 10 z 10. Zatváram učebnicu. Blbosť. Viem, že to nemám robiť. Hnevám sa na seba. Nervózne si kúšem do pery. Po hodine zošit znovu otvorím. Hryzie ma svedomie. Prečítam si zopár výrazov. Nesústredím sa na ne. Plytko, úplne povrchne, čítam vety. Čítam ich očami a v hlave mi bežia úplne iné veci. Po pár pokusoch, ktoré skončili stratou medzi riadkami, to definitívne vzdávam. Zošit pchám agresívne do tašky. Snaha bola, výsledok sa nedostavil. Nie je to moja chyba, hovorím si. Môže za to situácia, ktorá tu bola. Keby som nebola vypadla z môjho režimu, netrápim sa tak.
Myseľ mi motala aj teória, že je to len a len moja vina. Žiaden rok doma za to nemôže. Prosto to prichádza vekom. Táto moja teória sa mi vyvrátila pohľadom do triedy alebo medzi rovesníkov na iných školách. V triede miesto žiakov sedia kapustné hlavy a možno aj tie by hodinám venovali väčšiu pozornosť. Snaha tam je, to cítiť aj vo vzduchu, ale snaha občas nestačí. Dištančné ,,učenie sa“ nás odrovnalo. Teda aspoň väčšinu. Nechcem generalizovať. Určite sa našli aj svetlé výnimky. Motivácia nám odišla. Vieme, že veci, na ktoré sme sa minulú jar vykašľali, už nikdy nedobehneme. Je to nemožné. Učivo sa nabaľuje, chcú od nás veľa. Teda také sú aspoň dojmy. Asi by sme to brali inak, keby sme nestrávili minulý školský rok za obrazovkami počítačov s vypnutým mikrofónom a mysľou úplne inde ako na fyzike alebo slovenčine. Nemali sme motiváciu učiť sa. Stačilo poprilepovať lístočky na okno pred stolíkom. Vykladám všetky karty na stôl. Aj tak každý vie, ako to bolo. Povedzme si pravdu, že tie dobré známky neboli len čarovnou aurou v izbách alebo náhlym osvietením. Podvádzal každý a ten kto nie, premrhal svoju príležitosť, vaša chyba!
Môžeme teda za stratu motivácie a terajšie týranie nekonečnými vedomosťami my alebo korona? Moja voľba je jasná. Obhájim si nás, ľudskú rasu. Sme tvory prispôsobivé. Keď niečo nemusíme robiť, s radosťou sa poddáme. Podvody a ničnerobenie sme mali servírované na zlatom podnose so šľahačkou a čerešničkou na vrchu. Teraz je ťažké jesť z papierovej tácky s trpkou omáčkou a kyslou uhorkou. Situácia nás dotlačila k lenivosti a my sme vôbec neodporovali. Vraveli sme si, akí sme vyťažení, navzájom sme sa v tom podporovali a teraz trpme. Trp študent milión!
Motivácia? Zhasla. Nemalo nás čo tlačiť k výkonom. Dosiahnuť úspech sa zdalo ľahké. Maturity boli, aké boli. O dôvod menej otvárať knihy a tráviť nad nimi nekonečné minúty. Už sme nemuseli na hodinách sedieť ako hubky nasávajúce nespočetne veľa informácií. Všetko sa zdalo byť dosiahnuteľné lusknutím prstov a teraz už nevieme ani tlesknúť, keď máme bežať maratón. Sústredenosť preteká pomedzi prsty. Viackrát som sa pristihla pri tom, že neviem udržať pozornosť 45 minút. Na online hodinách sa to síce vyžadovalo, ale nikto nezistil, keď ste tak trochu uleteli. Teraz všetci vyzeráme, akoby nám uleteli včely, nie my.
Špirály v hlavách sa točia, vrtia a skrúcajú. Dostaneme sa ešte niekedy do starých koľají, alebo to pre nás celé znamenalo konečnú? Neviem, nikto nevie. Motivačné citáty sa mi zdajú ešte stupídnejšie ako predtým. Ľudia, čo ich písali, možno nikdy neboli tak úplne zatúlaní medzi vlastnými prekážkami. Ani super extra povzbudzujúce návody, ako opätovne nájsť stratenú motiváciu za nič nestoja. Asi sa z toho budeme musieť vyhrabať sami, po svojom, nasadnúť na idúci vlak, ktorý učitelia poháňajú, aby šiel ešte rýchlejšie. Nenechajú nás chvíľu oddýchnuť na stanici. ,,Nezastavujem, máme zpoždění!“ Tak sa rozhodni, naskočíš?
Žiadne komentáre