Lesom sa ozývali ťažké kroky. Nikto si nepamätá, či pršalo alebo nie. Možno svietilo slnko. Isto bolo len také bežné zamračené počasie a poéziu sem nemožno ťahať. Kroky šušťali, šumeli a zem sa prebárala pod ich ťarbavosťou. Všade naokolo sa rozliehal pokoj, nikto si nedovolil ani ceknúť, prečo aj? Tajomné ticho tu bolo na dennom poriadku, len kde-tu sa mihlo slovo povedané úplne pošepky. Ani potok, ani listy nemali chuť na seba upozorňovať. Načo aj? Už dávno sa stratil zmysel.
Kroky ustávali. Mohutný dub zastal, rozhliadol sa. Všetci vedeli, kto to je. Báli sa ho? Kdeže. Kto by mal strach z niekoho, kto sa bojí. Hrôzy, ktoré ho prenasledovali, boli verejným tajomstvom. Bál sa ostria sekier tak veľmi ako nikto v celučičkom lese. Ostatní s tým boli zmierení. Vedeli, čo sa s nimi stane. Utešovali sa chabými slovami: ,,Snáď raz budem slúžiť ľudstvu viac, napríklad ako krásny kus drahého nábytku, áno, to je pekná idylka.“ Starý dub, vládca lesa, to nemal rád. Nemal rád optimizmus, nenávidel ho. Bolel ho pohľad na rozliehajúce sa sídliská, cesty a lyžiarske strediská. Bolelo ho, že len on a niektoré zvieratá majú čas ujsť. Mrzelo ho to, vidieť padať jeho druh, lúčiť sa s vodou alebo nechávať zomierať nevinný hmyz. Kvôli čomu? Kvôli ľuďom a ich radosti? Nemal ich rád. Tešili sa z obyčajného nešťastia. Opovrhoval nimi. Chválili sa medzi sebou rozrastajúcim sa pohrebiskom stromov v ich chatrčiach. Nechcel skončiť ako noviny na záchode alebo erotický kalendár v dielni slizkého mechanika.
Rozhliadol sa opäť, vedel, čo príde o pár dní. Ľudia. Len rúbali, ničili, zabíjali a putovali. Rád rozprával príbeh o ľuďoch. Všade, kde sa objavil. Hovoril im slová o továrňach a motorových pílach. Vždy sa na konci smutne zasmial: ,,Lenže ja odídem o kus ďalej, čo urobíte vy?“ Vtedy sa ticho ešte utíšilo, ak sa to vôbec dalo. Ani listy zo stromov nepadali, ani potok si potichu nehmkal pieseň jari. To naoko ticho hučalo všetkým stromom a skalám v hlavách, dunelo to v ich hrudiach a brnelo v prstoch. Aj tak sa napokon utešili slovami: ,,Nato som tu, poslúžim ľuďom viac ako teraz.“ Nikto okrem starého stromu si neuvedomoval svoj význam. Nepovažovali svoju zelenú korunu za krásnu a užitočnú. Veď vždy spadne, mysleli si.
Veľký starý dub, vládca hôr a lesov, pozeral na hviezdy a závidel im. ,,Vy, hviezdy, ste rovnako krásne ako ktokoľvek z nás. Len vy nikdy nespadnete na tvrdú hlinu kvôli týmto tvorom,“ povzdychol si a pokračoval, ,,a ty, Mesiac, sa nemusíš pozerať, ako tvoja rodina praská pod ľudskými rukami a nevládze od bolesti ani vykríknuť.“
Vládca chodil vždy tam, kde cítil príchod skazy. Nebol veštec, to nie, ale videl oranžovou farbou natreté stromy, a to značilo nebezpečenstvo. Nič poetické, žiadna predtucha alebo sen. Veľakrát ho zaujímalo, prečo on môže utekať a ony nie. Jeho korene sa mohli zdvihnúť a odísť. Nestál tam prikovaný k pôde do svojej súdnej hodiny. Akokoľvek si snažil spomenúť si, nevedel na to prísť. Asi bol len taký starý, že na dôvod zabudol. To sa občas jednoducho stáva. Po pár rokoch sa s nevedomosťou zmieril. Vždy príde chvíľa, keď sa zmierite so všetkým. Jeho zmierenie prišlo s východom slnka. Vrany lietali nižšie ako obvykle a havrany už dlhšie cítili preliatu krv nad lesom.
,,Nechcem utekať, nech sa dusia, hlupáci,“ pošepkal si v duchu. Neutekal. Len tam stál a čakal, kým sa jeho kôry chytia ostré zuby píly. Jeden po druhom sa zabárali hlbšie a hlbšie. Potok hučal, vrieskal. Zbytočne. Vtáky škriekali, stromy stonali, mach vzdychal. Zbytočne. Starý dub len nehybne mlčky stál. Zmierený so smrťou, zmierený s temným osudom. Píla rezala a rezala. Les umieral. On umieral, veľký vládca. S prerezaním posledného vlákna sa svet na moment zastavil. Mraky nesúhlasne zahrmeli. Horou začal stekať dážď. Padol strom, ozval sa hrom, zem sa zatriasla. Všetci okrem ľudí vedeli, že čoskoro bude koniec. Zomrel vládca, zomrie svet. ,,Nech sa dusia, hlupáci,“ mrmlal si už celý les.
,,Ani dobre nehoreli, boli časom príliš navlhnuté,“ povedal si človek a škrtol ňou. Vyhorela posledná zápalka zo škatuľky, vyhorel s ňou starý dub. Priveľmi obyčajne, priveľmi nedôstojne. Len chvíľočku svietil (paradoxne na cintoríne). Vyhorela nádej. ,,Zadusili sme sa sami,“ zmierene vzdychol iný človek a snažil sa polievať posledný strom sveta. Zbytočne… Potoky a chrobáky si už dávno nehmkajú piesne jari.
Žiadne komentáre