Čo vedie ľudí k žitiu v spoločenstve? Nie je to to najprirodzenejšie, nie je práve odchod od spoločenstva vzopretie sa prirodzenej podstate? Nie je práve život osamote v garzónke absurdné otočenie sa voči náture? Čo s tým, keď jednoducho nechcete robiť to, čo robia ostatní, ísť podľa mysleného zoznamu, odškrtávať políčka v bodoch života? A čo tak ísť do komúny? Presťahovať sa do domu plného ľudí, byť vo vlastnom malom meste, fungujúcom podľa vami vymyslených pravidiel. Chceli by ste?
Anna a Erik z Komúny od dánskeho režiséra Thomasa Vinterberga áno. Anna je známa televízna hlásateľka, Erik zas úspešný architekt, ale sú spolu už dlho, nie je to tak, ako to bývalo, najmä Anna sa nudí, zdá sa jej, že sa krúti, že sa nijako neposúva, chce sa rozprávať aj s niekým iným ako s manželom. Má všetko, no nie je spokojná. Chce viac. Do domu po Erikovom otcovi si nasťahujú niekoľko známych. Majú ešte stále miesto a tak cez konkurz získajú i jedného cudzinca. Výdavky si plánujú rozdeliť, dom prepísať do spoločného vlastníctva, aby tam nikto nebol pánom, aby bolo všetko spoločné a všetci si boli rovní. O všetkom budú hlasovať, na všetkom sa spoločne dohodnú. Anna sa konečne má s kým rozprávať.
Nerozpráva sa však s Erikom. Erik si nachádza spoločníčku inde.
To, čo ľudia považujú za normálne, sa mi zdá prestrašné, ponižujúce, absolútne nepredstaviteľné. Aby muž takto odhalil podstatu poníženej ženy! Zahanbujúce, no divácky perfektné. Na pozadí ich vlastného mesta sú stále prítomné pôvodné vzťahy a väzby, choré deti, nevďačné deti, premlčané lásky, nuda, stereotyp, všetko. Annina dcéra nasleduje vzory správania, neváži si samu seba, rovnako ako si samu seba neváži jej mama. Neváži si seba preto, lebo sa nepozná naozaj. Pozná sa len ako slávna hlásateľka, niekto, ku komu ľudia vzhliadajú. Chce sa obklopiť novými ľuďmi, sviežimi, ktorí jej povedia nové dôvody, prečo je úžasná. Akonáhle taká nie je, zosype sa. Zlomí sa jej celý svet. Nedokáže si vytvoriť nový. Neváži si samu seba, pretože si neváži samu seba ako človeka, ako ženu, ako samostatnú entitu, prisudzuje si hodnotu, len keď má okolo seba svoj kŕdeľ, bez nich nie je nikým. Svoje sebavedomie postavila na pominuteľných, v podstate nejestvujúcich základoch, veciach, čo si ľudia vyrábajú a vymýšľajú, aby sa nenudili. Práca, kamaráti, status, peniaze, to nie je naozaj. Zmizlo to a už ani ona nebola naozaj – v svojich očiach a v očiach takzvaných blízkych.
Erik Anne len tak povie, že sa zamiloval, ju to zasiahne, urobiť s tým však neurobí nič, chráni rodinu, poviete si, ale nie, ona nechráni rodinu, ona chráni samu seba pred samotou, pred tým, čím je naozaj. Poníži sa, trápi sa, pije, len a len pre muža, ktorému je ona dávno ľahostajná. Jej dcéra prenasleduje chlapca domov, len aby jej prejavil náklonnosť. Šijú, ošívajú sa v svojich pôvodných pozíciách, vyrábajú si nové problémy, iba aby nemuseli riešiť tie staré, sú tak strašne nespokojní, ale nevedia z čoho, čakajú, že konečne príde tá pohoda a radosť, ale tá prichádza len niekedy, lebo ona má prísť len niekedy, pohoda a radosť nie sú stále konštanty, nie sú nám prisúdené, nemáme na ne právo.
Nové nastavenie nefunguje. Vždy a všade je niekto pánom. Nezaplatia poplatky, a tak dom stále formálne patrí Erikovi. Neplatia výdavky, a tak väčšina účtov je na pleciach Erika a Anny. Hlavne, že sú spolu, hlavne, že sú rodina. Rozložili na niekoho svoje bytie. Každý dal kúsok seba na plece toho druhého, roztiahli sa do priestoru. Anna nezniesla, že Erik je častejšie s tou druhou, oboch ich pozvala naspäť do domu, do spoločenstva. Nikto proti tomu neprotestuje. Tá druhá si pokojne sadne za stôl vedľa jeho dcéry, oproti jeho žene, nikomu neprekáža, že ich priateľka, ich dlhoročná známa, je tak strašne ponížená, tak strašne zničená, áno, sama si za to môže, ale na čo má človek okolo seba ľudí, keď mu nepomôžu pri zahmlenom úsudku? Tak sme v tom spolu či nie sme? Znamená niečo priateľstvo? Nie. Najviac znamená pokoj, pohoda, priestor na vlastné prežívanie, nebyť rušený cudzími problémami. Anna je rušivý prvok. Anna má problémy. Anna pije. Anna kričí. Anna je zlá k tomu veselému mladému dievčaťu, čo tu s nami zrazu býva. Anna musí ísť preč. Vlastná dcéra jej to povie. Vlastná dcéra jej povie, že musí ísť preč, lebo má očividne nejaké problémy. Nikomu to neprekáža. Všetci sú s tým v pohode. Ešte aj ona je s tým nakoniec zmierená. Tá, čo ich tam priviedla, tá, čo ich tam živí, tá, čo to celé vymyslela, musí ako prvá odísť, lebo ako prvá sa zlomila. Nie, nejestvuje priateľstvo, partnerstvo, manželstvo. Jestvuje len pokoj a pohoda. Nie sú iné dôležitejšie komodity.
Na príbeh sa dá pozerať aj inak. Anna si môže za to sama, čo tam po nej. Možno by si našiel tú druhú tak či tak a rovnako by jej nik nepomohol. Ostatní sú nakoniec dobrí priatelia, držia sa v ťažkých chvíľach, majú zábavu. Anna Erika nepočúvala, uprednostnila svoju túžbu pred tou jeho, a tak aj on uprednostnil svoju túžbu pred tou jej. Nemyslím si, že je Erik zlý. Správal sa k nej tak, ako sa k sebe správala ona sama. Keď si nevážim samu seba, prečo by si ma mali vážiť ostatní? Ja určujem svoju hodnotu tým, kto som, tým, ako sa správam, tým, čo robím. Nebola tam pre svoju dcéru, ani jej dcéra tam nebola pre ňu. A na čo sa vlastne pýtať dieťaťa? Rovnosť nejestvuje, umelá či prirodzená, prosto nič také nie je. Dcéra nemá žiadnu zodpovednosť, nepozná vzťahy, vie len, že toto sú jej rodičia a viac jej pomôže veselý zamilovaný otec ako uplakaná matka. Nerozhoduje sa spravodlivo, nemá ako. Na konci dňa má najväčšie slovo ten, čo všetko platí, čo vlastní dom, a to je jej otec. Môžu jej dať slovo, ale to je len tak, aby to povedala za nich, aby oni neboli tí, čo jej rozbili rodinu, aby si ju rozbila ona sama. A kamaráti? Kamaráti majú svoje vlastné problémy. Pobaľ sa a choď preč. Tá druhá nám urobila raňajky.
Možno je to tak lepšie. Je to úprimnejšie. Menej teatrálne. Správajú sa tak, ako to cítia. Žiadne mentálne hry, žiadne nacvičené scenáre. Nijaké falošné city, zahrávanie sa. Je to tak, ako to je. Takto to cítime. Hentak to cítiš ty. A čo teraz?
Žiadne komentáre