Chiara Danielová, atlétka, ktorej hlavnou disciplínou je hod kladivom, sa pridala k nám do školského časopisu. Prostredníctvom rubriky Spoznaj redaktora nahliadneme do života mladej športovkyne a vášnivej milovníčky seriálov. Čím sa chce v budúcnosti živiť a aké texty od nej môžeme čakať?
Čo ťa motivovalo začať s atletikou?
Vždy som mala blízko k športu. Bavila ma hádzaná, ale zlomila som si ruku a dlhšie som nehrala. Po návrate som sa tam necítila dobre, a tak som skončila. Potom som dlhšiu dobu nerobila nič, až kým ma k atletike nepriviedol dedko. Hneď, ako som to začala robiť, som sa cítila veľmi príjemne, máme skvelý kolektív, a tak som sa rozhodla pokračovať.
Dedko bol tiež atlét?
Nie, on bol futbalista, rovnako ako brat a tatino. Dedko poznal moju súčasnú trénerku, boli kamaráti, a tým sa to začalo. Začala som tam chodiť v trinástich rokoch. Ona síce nebrala mladších žiakov, lebo tento šport je náročný pre rozvoj tela, chrbticu a tak podobne. Najprv chcela vidieť, ako vyzerám. Vďaka tomu, že vždy som bola vysoká a veľká, ma zobrala.
Život športovca je určite časovo náročný. Mala si niekedy problém skĺbiť školu, šport a voľno?
Teraz je to už oveľa jednoduchšie, ale na základnej škole to bolo ťažšie, pretože pochádzam z Hlohovca a tréningy sú, samozrejme, v Trnave. Keď som bola mladšia, tak ma vozili, buď dedko, alebo tatino, mamina, ako sa dalo. Ale neskôr som začala chodiť autobusom a zabralo mi to veľmi veľa času. To cestovanie, čas strávený na tréningu, cesta naspäť domov. Ako som už tu na škole, je to veľmi jednoduché, aj vďaka tomu, že sa škola začína neskôr.
Je to jednoduchšie aj v období, keď máš súťaže? Dokážeš si čas dostatočne zorganizovať?
Väčšinou máme preteky cez víkendy, takže s tým nejaký problém nebol a ani nie je. Jedine deň pred pretekmi, keď sa cestuje v piatok, tak štúdium vynechám, ale s tým nemala problém ani predtým základná škola.
Ako vyzerá tvoj deň pred pretekmi?
Keď máme preteky „mladšej kategórie“, či už je to moja dorastenecká, alebo iná, tak tie preteky začínajú okolo desiatej. Zobudím sa, vstávam o siedmej, samozrejme, naraňajkujem sa a som v takom pokojnom režime. Veci si balím už deň predtým, aby som sa nestresovala a nemusela na to myslieť. Keď prídeme na štadión, tak najprv riešime štartové číslo, váženie, a tak. Keď idem napríklad za juniorky, tak vtedy môžeme začínať aj o štvrtej. Neviem, čo mi viac vyhovuje, pretože neviem, čo mám do tej štvrtej robiť. Nechcem sa unavovať, pretože musím podať poobede svoj najlepší výkon, ale nedokážem celý ten deň iba ležať či pozerať seriály.
Keď už sme pri súťažiach a pretekoch, ktorú považuješ za svoju najúspešnejšiu?
Asi medzištátne stretnutie 2018 v maďarskom Györi, kde som sa umiestnila na piatom mieste a bol to zároveň môj najlepší výkon v zahraničí.
Čo ti atletika dala ?
Dala mi množstvo kamarátov a príležitostí. Osobnostne mi dala to, že sa netreba báť rôznych situácií, lepšie zvládať stres a určite aj vedieť si rozvrhnúť čas. Keď máme aj tréningy, aj súťaže, tak mi už nezostáva toľko času na osobné veci, kamarátstva.
Presunieme sa od športu a prejdeme k nášmu školskému časopisu, ktorého si už aj ty súčasťou. Ako si sa dostala k písaniu?
Dostala som sa k tomu prostredníctvom Elly Uhrovičovej, ktorá je tiež redaktorka. Zoznámili sme sa na lyžiarskom, kde mi rozprávala, že píše do Blesku. Niežeby ma bavilo písať slohy, ale keď som si prechádzala časopis, tak mi napadlo, že tam môžem priniesť nejakú športovú rubriku, novinky zo sveta športu. Časopis sa tomu síce venuje, ale myslela som si, že to môžem obohatiť.
Ty si nedávno robila rozhovor s Vanesou Hockovou, našou absolventkou. Sú práve rozhovory vec, ktorej sa chceš venovať ? Alebo aké texty rada píšeš?
Chcela by som určite robiť aj rozhovory, ale nie je pre ne zatiaľ toľko príležitostí. Teraz plánujem články o športe. Napríklad momentálne pracujem na článku „Nie je šport ako šport“ o tom, ako je každý šport individuálny, kedy býva športovec na vrchole, kedy dosahuje najlepšie výkony, a tak podobne.
Takže písanie nebude v budúcnosti tvoja cesta, ktorou sa chceš uberať? Predpokladám, že máš skôr plány týkajúce sa športu. Alebo sa mýlim?
Písanie ma baví, stalo sa to momentálne také moje hobby, ale asi s tým nič neplánujem. A športovou cestou? Mojím snom je byť trénerkou. Predpokladám, že to budem môcť robiť len doplnkovo, keďže sa tým, podľa mňa, na Slovensku nedá uživiť. Plánujem ísť na Policajnú akadémiu.
Keď si spomínala tie seriály, môžeš nám dať nejaké odporúčania ?
Môj žáner je veľmi rozsiahly. Milujem klišé – romantické seriály, zároveň ma bavia kriminálky. Keď mám konkrétne spomenúť, tak Lucifer, určite odporúčam, potom All American. Mám rada množstvo seriálov, žánrovo sú úplne odlišné od seba. Od telenoviel, ktoré pozerám s babkou, po spomínané kriminálne seriály.
Ako ešte relaxuješ?
Veľmi rada trávim čas s rodinou, to je pre mňa veľmi dôležité. Čas strávený s blízkymi na záhrade pri grilovaní a hraní kariet, to považujem za skutočný relax.
Máš miesto, kde by si sa chcela v živote pozrieť, prípadne si ho už navštívila?
Zo slovenských miest Košice, kde som bola niekoľkokrát a vždy ma to tam pohltí. A zo zahraničných ma láka Tokyo. Nebola som tam, ale z vizuálneho hľadiska sa mi veľmi páči. Tiež Los Angeles.
Myslíš si, že sa tvoj život veľmi zmenil, keď prišla pandémia?
Úplne. Prestali tréningy, prestala škola. Zrazu bolo množstvo času, ktorý som nevedela ako využiť. Nedokázala som si ho vyhradiť na učenie, zároveň začínali prípravy na súťaže a zrazu toto. Netušila som, ako to bude s tréningami, ale nejako sme to zvládli. Keď sa znova začalo trénovať, tak iba s rúškom, mohlo nás byť iba šesť. Skúste v tridsaťstupňových horúčavách trénovať v rúšku. To bolo hrozné. Nejako sme to zvládli, no prišlo to zase. Mrzí ma, že sme do toho spadli ešte viac.
Čo ťa v živote najviac motivuje?
Určite moja rodina, hlavne dedko. Ten ma motivuje aj podporuje. Taktiež si rada pozriem motivačný športový film, kedy si poviem, že: „ Áno, Kiara, zajtra musíš ísť aj ty behať! Ráno vstaneš o šiestej a ideš!“ Málokedy to tak je, pretože keď vstanem o šiestej a vidím vonku tmu, tak zmením slová na: „Kiara, môžeš ísť aj neskôr…“ Ale, všeobecne ma motivuje rodina.
No a na záver máš možnosť odkázať nejakú svoju myšlienku alebo posolstvo.
Choďte si za svojím snom, za tým, čo vás baví, nehľaďte na to, či to bude príjemné alebo nie a hlavne, čo ľudia povedia. Je úplne jedno, čo každý povie. Keď si ty stotožnený s daným názorom, tak nezáleží na tom, či sa to bude druhým páčiť alebo nie.
Žiadne komentáre