Pozerám na ulicu, ktorá vyzerá úplne inak ako pred dvoma rokmi, zmenila som sa ja alebo ona? Menia sa vôbec ľudia? Vŕta mi už dlhšie hlavou. Všetko to začalo tak nevinne, hľadala som jeden výrok známeho spisovateľa (Ak by niekoho zajímalo, bola to veta od Oscara Wildea: ,,Život je zrkadlo a umenie skutočnosť. Život napodobňuje umenie oveľa viac, ako umenie napodobňuje život“) a zrazu na mňa vyskočili slová: ,,Ľudia sa nemenia, menia sa len situácie.“ Ďalšia veta človeka, ktorý to už s ľudstvom dávno vzdal, povedala som si. Predsa len nie som veľký fanúšik viet plných pesimizmu. Ale nedalo mi nezamyslieť sa. Môže to tak naozaj byť?
Pandémia, podľa môjho názoru, dotlačila ľudí k zmene. Alebo nie? Je to len chvíľkový stav oblbnutia mysle a keď odíde vírus, stratí sa s ňou aj zmena? Možno sa naše priority vrátia k tým pôvodným. Možno máme len zatemnené myšlienky. Teraz totiž môžeme byť dobrí sami pred sebou, nečelíme cudzím ľuďom a vlastne ani väčšine našich známych. Nepozeráme sa do očí plným uliciam. No možno ostaneme takí, akí sme teraz. Naše vlastnosti, hraná spolupatričnosť, ľútosť, budú sa aspoň oni odrážať v našich tvárach ešte počas dní, keď budeme kŕmiť holuby v parkoch a striehnuť na zľavy v Kauflande? Nemyslím, veď načo aj?
Občas, keď spravím nejaké rozhodnutie, poviem si, nabudúce zareagujem presne naopak. Ale ďalší raz z očí do očí hľadiac pravde, viem, že robím presne to, čo minule. Zas a opäť nepoučiteľne s výhovorkou, ale tvoja povaha ti nedovolí spraviť to inak. Tú vlastnosť by si ale mohla zmeniť, našepkáva mi mužíček na mojom ramene. Ale to by bolelo, zmeniť sa, na to treba odhodlanie, naozaj veľký pud sebazaprenia. A na to mnohí, vrátane mňa, pomyslieť nechcú. Často sa hovorí, dvakrát do tej istej rieky nevkročíš. Ale rovnako často z ľudských úst vychádza veta, že človek je nepoučiteľný tvor. To je väčšinou vtedy, keď sa v tej rieke niekto ocitne už tretíkrát. To sa občas stane každému, či? No ak niekto náhodou tú rieku na štvrtýkrát obíde, okolie si nepovie, dokázal to, zmenil svoje myslenie, svoje pevné presvedčenie čľapkať sa v rieke. Len si povedia, že už bolo načase.
Osobne si myslím, že človek sa musel aspoň v niečom trochu zmeniť, aby nezopakoval opäť tú istú chybu, ale to sú len malé zmeny. Čo tie veľké? Dejú sa? Veď všetko sa dá, keď sa chce. Veľké zmeny možno neprichádzajú úmyselne. Predsa len, trochu nás ovplyvňujú ľudia, s ktorými trávime svoj čas. Občas chcene, občas nechcene. Robia z nás lepších ľudí, ale z niektorých môžu spraviť aj tých horších. Niekedy mám pocit, že všetci sme ako z plastelíny, nechávame sebou manipulovať, ovplyvňovať sa. Len tak, dokedy z nás neostane guľôčka a my sa nemusíme vytvarovať naspäť, zmeniť sa. Zmeniť sa? Ó, áno, vrátiť sa späť tam, kde sme boli, alebo spraviť zo seba niekoho lepšieho. Život je zmena. A kedy je na ňu lepší dôvod, ak nie vo chvíli, keď sa špičkou nosa takmer dotýkame podlahy.
No niektorí stále hovoria, že človek sa zmeniť nevie. Pretože to je dané dávno osudom, aký budeš. Vlastne máš na náhrobnom kameni vytesané kto si ešte skôr, ako sa vôbec po prvýkrát nadýchneš. No ja s tým nesúhlasím, je to hlúposť. Aký by bol potom dôvod žiť, ak by tvoje činy niekto poznal už dopredu. Ak niekto chce byť lepším, prečo by nemohol? Svet sa obhajuje právami, ale nemáme právo na takú vec akou je zmena? Prečo nie? Z noža vraha bude stále stekať krv a človek bez chyby nespraví krok vedľa? Keď máme právo na chyby, prečo nie na zmenu? Dobre, možno teraz zo mňa hovorí moje naivné ja, ale každý, kto po zmene túži, by mal možnosť získať ju. Áno, je ťažšie veriť človeku, ktorý raz sklamal vašu dôveru, lenže čo ak ste práve vy osobou, ktorá ho donútila zmeniť sa. No stále je tu aj možnosť, že nie. Veriť či neveriť! To je otázka. Som asi až príliš naivná na to, aby som mohla tvrdiť, že človek na druhý raz len nehrá lepšie divadlo, ale zároveň nemôžem dať ruku do ohňa za to, že človek sa s určitosťou zmení k lepšiemu…
Pozerám na ulicu, ktorá vyzerá úplne inak ako pred dvoma rokmi, zmenila som sa ja alebo ona? Kto vie… Možno sme sa zmenili obe a možno ani jedna. Moja otázka však zostáva otvorená ako obloha po daždi. Menia sa ľudia? Ale kto vôbec som, aby som mohla súdiť…
Žiadne komentáre