Ľudstvo je po celé generácie fascinované nepoznanými miestami, oblasťami alebo nevysvetliteľnými javmi, niektoré už boli objasnené, iné zostávajú naďalej záhadou. Medzi oblasti zahalené rúškom tajomstva patria aj stolové hory vo Venezuele.
Takmer kolmé steny týchto kopcov znemožnili prístup na ich vrchol, čo podnietilo vznik legiend rozprávaných v okolitých kmeňoch, dávno pred ich objavením európskymi objaviteľmi. Tieto príbehy často obsahujú zmienky o siluetách veľkých tvorov ukazujúcich sa na okrajoch horných planín, zvláštnych zvukoch šíriacich sa z výšok a tieňov lietajúcich v najbližšom okolí. Niektoré záznamy hovoria o viere domorodcov vo Vládcu lesa, mocnú a strašnú bytosť, sídliacu v týchto častiach pralesa. Toto presvedčenie, ako aj vyššie spomenuté úkazy, sú dôvodom, prečo sa ľudia týmto miestam vyhýbali.
Avšak niektorých nebezpečenstvo a záhady fascinujú, napríklad sir Arthur Conan Doyle napísal knihu Stratený svet (The lost world), inšpirujúc sa práve týmito kopcami. V knihe je dôvodom záujmu, ako aj cesty doprostred džungle, presvedčenie istého profesora o existencii prehistorických tvorov a snaha dokázať prítomnosť dinosaurov v údolí obohnanom neprekonateľnou stenou, ktorá zakonzervovala prehistorický ekosystém. Niečomu podobnému verila aj moderná spoločnosť. Vedci sa dlho pokúšali preniknúť na vrch, aby objasnili tajomstvá, ktoré stolové hory predstavujú pre širokú verejnosť. Nenašli však žiadne dôkazy o obrovských jašteroch, ani o väčších zvieratách. Preskúmali ale iba okraj, neprenikli až do srdca hôr, čo je hnacím motorom nadšencov, veriacich, že plazy skutočne existujú a pre ich nájdenie treba preskúmať celú plochu náhorných plošín.
Jedným takýmto človekom bol aj Mortimer Page, momentálne nezvestný redaktor, prispievajúci do nášho časopisu rubrikami o cestovaní a mýtických stvoreniach. Mortimer pred vyše pol rokom usporiadal spolu s malou skupinou svojich priateľov výpravu „na vlastnú päsť“, so snahou objaviť a preskúmať, čo vedci nestihli. Vyrazili uprostred leta a mali v pláne sa vrátiť okolo Vianoc. Na začiatku ich cesty sme od Mortimera dostávali pravidelné správy, zväčša sa týkajúce destinácií, cez ktoré prechádzali a cestovateľských tipov. V poslednej nami obdržanej správe nám oznámil, že spoločnosť úspešne dorazila na úpätie hôr a chystá sa na ne vystúpiť. To bolo 3. októbra, odvtedy sme nedostali žiadne ďalšie správy. Podľa dohody s pánom Pageom bola vyslaná druhá výprava, ktorá mala zistiť, či prvú postihli nejaké problémy. Zúčastnila sa na nej aj Juliet Faulconbridge, priateľka jedného z Mortimerových priateľov, rovnako novinárka.
Výprava šla po stopách prvej skupiny, až napokon prišla až k päte hory, ktorú Mortimer označil ako svoj cieľ. Tu objavila tábor, v ktorom nepochybne priatelia strávili niekoľko dní prípravou na zložitý niekoľkohodinový horolezecký výstup, nevyhnutnú a jedinú cestu na planinu. Po tomto objave obišli celý obvod hory, so snahou nájsť miesto zostupu, aj keď si nevedeli vysvetliť, prečo by sa potom objavitelia nevrátili do základného tábora. Nenašli žiadne stopy po odchode z planiny.
Narazili ale na Mortimerov zápisník, alebo aspoň na jeho časť. Bol schovaný v prázdnej potravinovej konzerve, pravdepodobne zhodenej z vrcholu. Bolo v ňom niekoľko vytrhnutých strán, obsahujúcich opis udalostí od 4. októbra (výstup na stolové hory) po 12. októbra. Mortimer najprv opisuje náročné lezenie po rovných stenách a oblasť, kde si jeden z dobrodruhov zlomil nohu. Po zdolaní náhornej plošiny opísal ošetrenie nešťastného horolezca a opis krajiny. Tú opisuje ako dokonale jedinečnú.
5. Október
Chudákovi Hugovi sme postavili čo najpohodlnejšie prístrešie a dohodli sa, že pri ňom vždy zostane aspoň jeden člen spoločnosti, aby sa oňho staral. Je veľmi rozčarovaný a vôbec sa mu nedivím. Okolitá krajina je krásna. Po okraji planiny toho nerastie až tak veľa, ale vo „vnútrozemí“ sa dajú pozorovať rozsiahle lesy. Neboli sme zatiaľ dostatočne blízko na to, aby sme zistili, čo sú zač, ale majú vysoké kmene s konármi vyrastajúcimi až niekoľko metrov nad zemou a tvoria obrovskú košatú korunu. Sú tak tesne vedľa seba, že koruny vytvárajú súvislú strechu nad porastom prekvapivo nízkej trávy, s tvrdými listami. Niekoľko krokov od okraja rastú rozsiahle plochy kvetín, tiahnuce sa pravdepodobne až k lesu. Nemáme so sebou botanika, takže ich nevieme presne identifikovať, ale vzdialene pripomínajú sedmokrásky, tak vzdialené od exotických kvetov Venezuely. Sú zoskupené do ostrovčekov podľa farby, s priemerom od dvoch do piatich metrov. Prevažne biele a žlté, aj keď sme videli aj ružové, červené a rôzne odtiene modrej. Neočakávali sme hordy zvierat, ale aj tak nás prekvapila úplná absencia akéhokoľvek živočíšstva…
6. Október
Naše prvé zviera! Uzreli sme ho iba na chvíľu, cestou k lesu. Bol to nejaký druh jašterice žijúcej pod kvetmi, pokrývajúcimi takmer všetko okolo, vytláčajúcimi tvrdo-listú trávu. Mala zvláštne sfarbenie, biela so žltými škvrnami, pravdepodobne ako maskovanie v kvetoch, preto sa nám aj okamžite stratila. Kým sme prišli k okraju lesa, uvideli sme ich viac, niektoré modré a ružové, ale prevažne biele. Stále žasnem nad rozlohou tých kvetov, tiahnu sa naozaj až od okraja planiny a pokračujú aj niekoľko metrov do stromového porastu, kým nie je tieň stromov príliš tmavý. Pri lese sme si urobili malý tábor, zajtra pôjdeme do lesa. Stromy vyzerajú ako buky, nikto nechápe, ako je to možné.
7. Október
V noci sa niečo pohybovalo okolo tábora, aspoň si to všetci myslíme. Nikto nič nevidel, nenašli sme žiadne stopy, ale všetci sme sa zobudili včasne, akoby vytrhnutí zo zlého sna a začali sa pýtať, či to ostatní počuli. Až sme sa trochu upokojili a začali rozoberať, čo sme vlastne mali počuť, pocit niečoho obiehajúceho tábor iba silnel. Nikto si nevedel spomenúť, čo počul a ani ten zvuk opísať. Mathias, náš lekár, si myslí, že to môže byť spôsobené výškovým šokom alebo legendami, ktoré sme si rozprávali okolo ohňa minulú noc. Toto tvrdenie, zdá sa, väčšinu z nás upokojilo. Dnes vchádzame do lesa. Vyzerá to tu ešte menej živo ako lúky okolo. Je tu úplné ticho, nie ako ticho v lesoch, kde to potichu bzučí životom tvorov schovaných medzi listami trávy, alebo hocikde inde. Je tu úplné mŕtve ticho. Koruny stromov vyzerajú ako jediná vrstva lístia, akoby sa každý strom rozvetvoval iba raz. Nič sa medzi nimi nehýbe, ani medzi vysokými stromami, ani v tráve…
8. Október
Tábor sme postavili v lese, neviem, ako hlboko sme, všetko tu vyzerá rovnako. Po tom, čo sme stratili z dohľadu kvetové polia, sa nič nezmenilo. Je to akoby sme stáli na mieste, alebo chodili v kruhu, dokonca aj stromy vyzerajú úplne rovnako. Ráno sme sa prebudili rovnako ako včera, ale ten pocit, že nie sme sami, pretrval. Každý sa obzerá cez plece. A ja mám pocit, že ma niečo sleduje, aj keď netuším, čo by to mohlo byť. Rovnaký pocit trápi aj ostatných, niektorí to povedali sami, iní sa tvárili pochybovačne, ale videl som kradmé pohľady, ktoré hádzali poza chrbát. Nevieme, kam ideme, rozbil sa nám kompas. Nie že by to bola nejaká strata, vedeli sme, že nebude fungovať, to potvrdili už vedci skúmajúci ostatné kopce, aj tak to ale bolo nepríjemné…
Tu sa Mortimerove zápisky na chvíľu strácajú, najbližšie sú až po troch dňoch. Nevieme, čo sa udialo počas dní, ktoré nie sú obsiahnuté v zápisníku a rovnako si nevieme vysvetliť ani nasledujúce.
11. Október
Zostali sme len dvaja, spolu s Claudiom. Tá vec, čo tu žije, existuje, je ako niečo z nočných môr. Stále si nie sme úplne istí, čo to vlastne je, ale zlikvidovalo to všetkých ostatných. Objavilo sa to druhý deň v lese. Akurát začínalo svitať, keď to prišlo. Šírilo to okolo seba to strašné ticho, je všade okolo, riadi sa na základe toho ticha. Vošlo pomedzi stany a začalo sa obzerať, aspoň myslím. Nemá oči, aspoň to je môj názor. Nevieme sa dohodnúť, ako to vyzerá, nevieme si spomenúť. Pod jedným zo stanov zaprašťala vetva a začalo ho trhať, aj s človekom vo vnútri. Neviem, kto to bol, ani čo mu to spravilo. Nepamätám sa naňho, akoby ma to vytrhlo z reality a minulých spomienok, viem len, že tam niekto musel byť, pretože tam niekoho zabilo. Claudius to má rovnako, rozprávali sme sa o tom. Nepamätáme si nikoho z ľudí, ktorí tu boli s nami, iba tých, ktorých sme nechali pri okraji. Neviem, čo s nimi je. Sme stratení v tomto lese bez konca a začiatku, s mŕtvolným tichom…
12. Október
Prišla po nás. Včera. Claudius ju zdržal, aby som mohol utiecť. Poprosil ma, aby som Juliet odkázal, že ho to mrzí, že sa ospravedlňuje, viac nestihol povedať, neviem, čo mu urobila, už si nespomínam. Podarilo sa mi dostať k okraju. Viem, že sa odtiaľto nedostanem, nemá ani cenu sa snažiť, ktokoľvek ho tu zavrel, mal na to dobré dôvody. Chodiť sem bola chyba. Ospravedlňujem sa. Už po mňa idú, nepočujem život…
Toto je posledný zápis z Mortimerovho denníka. Nevieme, čo sa s ním a jeho spoločníkmi stalo, pripravujeme ale novú výpravu, ktorej úlohou bude objasniť osud odvážnych dobrodruhov, rovnako ako tajomstvá stolových hôr. Účastníci prvej výpravy sú zatiaľ vyhlásení za nezvestných až do získania dôkazov potvrdzujúcich zakrvavené zápisky, alebo do dokázania ich prežitia. Nová expedícia vyráža 10. februára, bude obsahovať skúsenú vojenskú jednotku, pätnásť novinárov a desať vedcov, rovnako ako svetoznámeho lovca Henry Kinga, ktorý sa podieľa na jej financovaní. O postupe pána Kinga a jeho ľudí budeme verejnosť priebežne informovať v našom týždenníku.
Žiadne komentáre