Mladá, úspešná a talentovaná. Bývalá žiačka našej školy Vanesa Hocková nám odhalila svet športovej streľby. Taktiež nám prezradila niečo o svojich začiatkoch a ceste za úspechom.
Ako si sa dostala k streľbe a prečo práve ona?
Ako už niektorí z vás asi viete, predtým som plávala, ale musela som skončiť pre chorobu obličiek. No a keďže som chcela ostať na vtedy ešte Športovom gymnáziu J. Herdu, musela som si vybrať iný šport, pri ktorom nebudem mať príliš veľkú záťaž a tým bola ako jediná z dostupných športov streľba.
Mala si niekedy problém skĺbiť školu so športom?
Počas obdobia, keď som ešte navštevovala gymnázium, mi vždy učitelia vyhoveli ohľadom absencií kvôli tréningom a súťažiam, nikdy s tým nemali problém. Tak isto počas štúdia na vysokej škole – ale tam som už požiadala o individuálny študijný plán.
Čo všetko streľba obnáša a čo je na nej najťažšie?
Pri mojich začiatkoch to bolo finančne celkom náročné, musela som platiť za každý jeden tréning. Teraz som už od roku 2017 členkou Športového centra polície, ktoré ma zastrešuje. Taktiež obnáša dlhodobú prípravu. Len správna technika naučiť sa nahadzovať zbraň do ramena trvá minimálne rok, na preteky sa dostanete po dlhšej dobe ako pri iných športoch, takže treba byť trpezlivý. Ako som už spomínala, za najťažšie by som považovala určite sa správne koncentrovať pred každým jedným výstrelom a nemyslieť na blbosti.
Ako vyzerá tvoj štandardný tréning? Je každý tréning odlišný od toho predchádzajúceho? Koľko približne trvá?
Na tréning chodím väčšinou doobeda. Strieľame pravidelne na strelnici v Trnave, ale navštevujeme aj strelnicu v Jaslovských Bohuniciach. Môj tréning vyzerá nejak tak, že prídem na strelnicu, rozbalím si zbraň, rozcvičím sa, “posuším” – čo je taký výraz strelcov pre nahadzovanie zbrane do ramena a ideme strieľať. Väčšinou na začiatku tréningu strieľame položky a podľa toho, aké chyby spravíme, následne už iba trénujeme. Na konci tréningu si občas strelíme aj finále. Doba tréningu sa každý deň líši. Závisí to od viacerých faktorov, koľko toho odstrieľame, aké je počasie, či mám z toho dobrý pocit a tak podobne. Môže trvať od 1- 4 hodín.
Prišlo aj na teba také obdobie, že si chcela skončiť so streľbou?
Priznám sa, že som mala obdobie, kedy som chcela skončiť so streľbou. Bolo to ešte počas môjho štúdia na gymnáziu asi v prvom alebo druhom ročníku. Tak nejak ma to prestalo baviť, ale potom som dostala možnosť ísť na Majstrovstvá Európy a sveta a tam niekde sa to zlomilo a som za to veľmi vďačná. Momentálne nad tým vôbec neuvažujem, naopak ma to baví čím ďalej tým viac. Som rada, že je za mnou toto temné obdobie, bez tohto športu by som nikdy nestretla toľko dobrých kamarátov a nemala by som možnosť cestovať po celom svete.
Ktoré preteky boli pre teba najdôležitejšie a pred ktorými si zažívala najväčší stres? Čo znamenali tieto preteky pre tvoj športový rast?
Za najdôležitejšie určite považujem Majstrovstvá sveta v Moskve. V tom čase som to ešte ale nevedela. Skončila som na 5. mieste, čo znamenalo, že som dostala finančnú pomoc, vďaka ktorej som mala možnosť sa pozrieť na také preteky, na ktoré by som sa bez nej nedostala – napríklad svetové poháre v Južnej Kórei, v Spojených arabských emirátoch alebo na Cypre. Tak isto som mala možnosť si nakúpiť strelecké veci, ktoré sú drahé, tie peniaze som využila na moju prípravu. Toto považujem za zlomový moment mojej kariéry. Vo všeobecnosti som veľmi vystresovaný človek, takže stres bol na dennom poriadku pred každými pretekmi. V súčasnosti sa snažím na tom pracovať a každými pretekmi je to lepšie a lepšie.
Ako sa zmenil tvoj tréningový plán počas pandémie?
V čase, keď to ešte celé začínalo, sme zhruba od februára do marca trénovali normálne. Moja sezóna sa začala skôr ako zvyčajne, pretože som cestovala na Grand Prix do Kataru. Stihli sme ešte na začiatku marca svetový pohár na Cypre, čo boli posledné preteky na dlhú dobu. Po príchode na Slovensko sa začal prvý lockdown, zavreli nám strelnice a do júna sme nevystrelili ani náboj. Zaobstarala som si domácu posilňovňu, nejaké činky, bežecký pás. Najdôležitejšie ale bolo “sušenie”, aby sme nevypadli z toho precízneho pohybu. V júni nám konečne otvorili strelnice, ale už to nebolo ako predtým. Mohli sme chodiť na strelnicu len vo dvojiciach a len na 2 hodiny v presných časoch. Takto nejako to trvalo asi 2 mesiace, potom sa začali uvoľňovať opatrenia a pomaličky sme sa vrátili tam, kde sme boli na začiatku. Stihli sme počas leta celkom dosť pretekov. V auguste sme mali dokonca preteky každý víkend. Potom ale prišiel začiatok školského roka a s ním aj sprísnenie opatrení. Stihli sme ešte majstrovstvá SR, jesenné preteky a znovu nám zatvorili strelnice. Ale nebolo to najhoršie, keďže nám aj tak skončila sezóna. Momentálne stále prebieha zimná príprava, čiže sa pripravujeme v domácom prostredí. Bežne by sme sa pripravovali v posilňovni v Pohode, takže si myslím, že sme dopadli celkom dobre. Teraz sa modlíme, aby nám otvorili strelnice včas, aby sme mohli začať strieľať a pripraviť sa na novú sezónu. Tento rok už nie v juniorskej kategórii, ale v ženskej.
Ďakujem za rozhovor a prajem veľa úspechov v športovej kariére.
Text: Chiara Danielová
Žiadne komentáre