Na útle ramienka dnešného človeka neustále dopadá zloba rôzneho druhu, váhy, štruktúry, materiálu. Nedá sa jej ujsť, prechádza cez steny, zmrští sa tak, že prejde i škárou v okne. Nosíme ju na podrážkach topánok, donášame ju do domov, bytov. Usádza sa na rukávoch búnd a bundičiek, zaspáva v zákutiach šálov, čiapok. Nedá sa jej ujsť, a tak neostáva človeku iné, než si nad ňou trošku podumať. Ako veľmi musí človek ustúpiť pre dobro spoločnosti? Akým treba byť, akým sa treba stať, aby sa všetko nezrútilo na hlavy nás všetkých? Kde sa končí hranica tolerancie a kde sa treba postaviť za svoje životné postoje? Nie je lepšie bojovať, padnúť vyčerpaním a konečne zliezť z povrchu zemského, nebyť?
Pri čítaní denných správ ma popadnú všakovaké emócie, málokedy kladné. Nenávisť, hnev, odpor, agresia. Túžba vytrhnúť kuchynskú zásuvku, vziať nôž do dlaní a vykonať niečo, nejaký skutok, akt, ktorý by ma vytrhol z letargie pandemického i nepandemického prežívania. Nemôžem to však urobiť, nie len kvôli strachu z trestu. Nie, to nie. Väzenie pri vízii budúcnosti pôsobí ako celkom príjemná destinácia na regeneráciu, dohnanie odkladaných literárnych klasík. Absurdné potratové zákony, rúcajúce sa inštitúcie, kultúra pripravujúca sa na dlhý hlad. Ako má človek nepodliehať hnevu, nevykonať niečo strašné? Prečo sú všetci títo ľudia na zemi, prečo robia to, čo robia? Prečo majú takúto potrebu? Prečo si niekto myslí, že môže rozhodovať o cudzom človeku, prečo mu chce neustále niečo zakazovať? Cíti sa sám v uzavretí múrov vlastnej mysle, vie, že nežije tak, ako chce, a preto mučí ostatných svojimi názorčekmi? Možno mám pravdu a možno aj nie. Tieto bizarné pohnútky spísané na papier predstavené v pléne sú podávané práve počas krízy, ktorú niektorí označujú za najväčšiu od vojny. Rada by som zúrivo vybehla z príbytku, trímajúc transparent v ruke, ručala do zatvorených dverí parlamentu, presadzovala svoje presvedčenie. Nemôžem, je zákaz zhromažďovania, pred pár hodinami začal platiť aj zákaz vychádzania. Iní ho porušili, tých ale teraz súdia. Niektorí, nie len nahlúpli diletanti, sa postavili na ich stranu. Tí, čo sa vešali na bránu úradu vlády, neboli slušní ľudia, slušní ľudia nestoja bok po boku s neonacistami a preslávenými hulvátmi. Najviac ma hnevalo, že svojou akciou zo mňa, poslúchajúceho človeka, urobili zbabelého prizerajúceho sa, neschopného ukázať svoju nespokojnosť. Nielen zo mňa. Zo všetkých ľudí v tejto krajine. Neposlušnosť by nemala byť obdivovaná, vystavovaná, pokladaná za odvážnosť. Máme nejakú agendu. Nesúhlasím s ňou, ale viem, že ju máme. Rešpektovaním agendy, s ktorou nesúhlasím, pomáham mieru.
Neviem, aké životy chránime. Neviem, prečo by mi na tých životoch malo záležať. Mám babku, dedka, sú starí, pracujúci, môžu sa nakaziť. Och, och, moji starkí sa nakazia! Hej, pravdepodobne. Smrť je bežnou súčasťou života, jedinou istotou. Budem sa tešiť, keď príde? Ako kedy, ako pre koho. Nesúhlasím so strachom zo smrti, pohŕdam ním, irituje ma. Napriek tomu nosím neprané handrové rúško na svojej problematickej pokožke, do obchodu chodím vždy až po dôchodcoch, snažím sa dodržiavať rozostupy, potupne prijímam nadávky zo zošúverených úst. Myslím si, že sú šesdesiatnici ľudia, čo by mali žiť ďalších dvadsať rokov? Nie, nemyslím si to. Rešpektujem, že po tom túžia? Ale hej. Naša agenda, cieľ udržať všetkých pri živote je neudržateľná, ale ľudia, čo idú proti opatreniam, obmotávajúc sa bludmi, sú ľudia, s ktorými netreba mať nič spoločné, a tak radšej opúšťam svoje idey, len aby som k nim nepatrila. Nepáči sa mi, akí ľudia sa postavili do proti prúdu, nepáči sa mi, s akými ľuďmi sa musím zgrupovať, iba aby ma náhodou niekto nepriradil k tým druhým.
Bojím sa, ako bude vyzerať spoločnosť plná ustupovačov, posúvačov, tolerantných púčikov rozpučiteľných pevnejším stiskom. Bojím sa, že budem jedným z nich. Aké sprísnenia interrupcií budem tolerovať, len aby som sa nedostala do sporu s konzervatívcami? Aké obštrukcie pohybu budem nasledovať, len aby som nenarušila pokoj niekoho bojaceho sa o svoj ctený život? Aké pravidlá, nariadenia, zákony, novely, prikázania budem musieť zniesť, len aby nevypukla anarchia, nerabovali sa obchody, nebojovalo sa o kvapku čistejšej vody? Policajti tu nestrieľajú do občanov, zatiaľ. Nevieme, čo bude spúšťačom u nás. Na čo sa dá pripraviť? Na nič. Práve počas pandémie všetci pociťujeme neistotu a tenziu vyvrheľov, chudoby, segregovaných, všetkých tých, čo boli doteraz zatvorení alebo aspoň poskrývaní pred naším zrakom. Pociťujeme to, čo pociťujú oni celé svoje jestvovanie. Stratili sme naše istoty, hodnoty, myšlienky, aktivity. Jedinec ľahko prepadne jednoduchým riešeniam, hnevu, radikalizácii, agresivite. Aj to, čo sa predtým zdalo nemysliteľné, sa v každodennom chaose zdá ako niečo krásne a funkčné, spásonosné. Ani si neviete predstaviť, ako rada by som sa pod trýzňou neuchopiteľnosti vlastnej budúcnosti rada pridala k minulotýždňovým protestujúcim, nechala sa strhnúť heslami, zhodiť vodným delom. S pôžitkom by som uverila hoaxom a bludom, bála sa čipovania, so známymi si so vzrušením šepotala o všetkom, čo nám zlá vláda chce urobiť, akému židojašterovi sa zapredala. Túžim po takom živote, takom myslení, rada by som opustila svoje presvedčenia, morálku, empatiu, poddala sa pudom a nešťastiu. Nemusela by som nikoho tolerovať, rešpektovať, hľadať riešenia, mohla by som sa iba hádať, kopať, kúsať, ruvať, naťahovať sa s pevným presvedčením o vlastnej pravde a bezpečných zajtrajškoch so stabilným a silným vodcom nad hlavou.
Neurobím to. Nebolo by to správne. Bolo by to slabošské, hlúpe, podvolila by som sa, vybrala si niečo ľahšie. Nie. Treba sa utužiť. Poklepať sa po lícach a ísť ďalej. Nechať pôsobiť ten teplý pocit, ktorý ma zaplaví, keď sledujem, ako sa hrajú moji súrodenci, keď mi niečo vyrobia, nakreslia, keď ma k sebe prizvú, keď mi napíšu, že ma majú radi, že som ich veľká sestra. Kochať sa v zvuku smiechu, keď sa povie niečo smiešne počas večerného hrania kariet. Rozkokošene tancovať na čudesné piesne, vytvárať vlastné choreografie, čítať dobré knihy, pozerať veselé aj čudné filmy, voľný deň utopiť v jednoduchom seriáli. Byť súčasťou spoločnosti. Podporovať ju. Brať ju ako niečo, čo jednoducho je, otravný rodinný príslušník, nudná kamarátka, prach na policiach po upratovaní, zapichnuté chlpy na koberci po vysávaní. Taká je cena mieru.
1 komentár
Zdá sa, že si pokladás otázky, tiež to rada robím a hľadám pôvodné motivácie konania ľudí v spoločnosti. Keď sa pýtaš, prečo majú ľudia potrebu hovoriť druhym čo majú robit. Napríklad čo sa týka potratov. Myslím, ze Ľudia potrebujú bojovať,potrebujú sa hierarchizovat, potrebujú cítiť, že sú na tej správnej strane rieky. Ide o boj ideológií ktorá so sebou nesie pocity nadradenosti nad iným. Tie ideologie su postavené na iných vychodiskovych predpokladov, pochopiteľne nemôžu sa zist. Nie mnohym myslím skutočne nezáleží až tak na živote nenarodenych deti, avšak myslím že ani pro choice skupine nejde o dobro žien. Sú motivovaní úplne rovnako ako pro life. Bojovať za ideológiu. Vytvárajú nejake “nadhodnoty” ktoré by mali určovať správnosť a princípy fungovania sveta. Ak mi nezáleží na nenarodenom dieťati ženy ktorú nepoznám, prečo by mi malo záležať na bezpečnosti a zdraví nejakej ženy, ktorá sa rozhodla že nechce donosit svoje dieťa, ktorú nepoznam. Prečo ľudia, ktorí kričia, že čo koho do života dieťaťa inej matky majú pocit, že by mi malo záležať na tom aby bol žene zabezpečený bezpečný potrat. Prečo by mi na nejakej žene malo záležať? Prečo by som mala bojovať za nejakú povinnosť štátu riešiť za ňu špinavú robotu, zabiť jej decko, len preto, že si myslí, že ma na to právo z nejakého napdrirodzeneho princípu? Však nech si natrha bylinky nejake, poskace zo stromu, nejako si pomôže. Nejako tak, ako nevidím dôvod jej zakazovať zabiť si dieta v bruchu, nevidim dovod na nejake jej právo podstúpiť bezpečný potrat. Ale to už by si milé ženy dva krát rozmysleli či až tak veľmi nechcú to dieťa, ak by to so sebou nieslo aj nejake riziko, aj nejakú vlastnú fantáziu a aktivitu a výsledok by nebol zaručený. To je úplne najľahšie vyskakovat a vrieskat hlúpo o tom ako mám právo a aký je mi každý povinný to či ono. Je to smiešne a slabosske. Neznášam tieto hlúpe aktivistky, ktoré zo seba robia martyrky a utrpitelky, ale to jediné čo dokážu je zobrať transparent a vrieskat o svojich právach.