Novela Romeo, Júlia a tma od Jana Otčenáška zrkadlí tragické a temné obdobie protektorátu Čechy a Morava, na ktorého pozadí sa odohráva krátka, ale intenzívna láska dvoch mladých ľudí prekonávajúca predsudky a predstavy vtedajšieho režimu.
Maturant Pavel je obyčajný mladý muž, pripravujúci sa na dospelý život po zložení skúšky. Je postavou hodnovernou, autenticky ukazujúcou prežívanie jedinca na hranici desivého sveta rodičov, jedinca čakajúceho na niečo, na niečo veľké a dych berúce, pričom sám nevie, na čo vlastne čaká, čo by ho potešilo. Zmätene tápe v sebe, v tom, čím je a čím chce byť, ako sa má správať a čo má prežívať, tak, ako ja, my všetci, čo postupne odkrývame besy a stresy jestvovania po odídení zo školy, či už žijeme počas vojny alebo blahobytu.
On i jeho rodičia sú ľudia úplne bežní, neangažovaní v odboji, ale ani v strane, sú to ľudia snažiaci sa o prežitie v dobe, v ktorej sa ocitli. Nie sú stotožnení s tým, čo sa deje, nedokážu však v sebe nájsť popri gniave života silu na odpor, gestá, protesty. Pavlova mama túži len po tom, aby jej syn zmaturoval a nezastrelili ho na ulici, jeho otec chce len doniesť jedlo na stôl a peniaze do rodinnej kasy. Pri čítaní o udalostiach z histórie dnešného človeka ľahko popadne hnev na nečinných prizeračov mizérie, ľudí, čo sa nič neodhodlali urobiť, ľudí, čo sa nedostali do učebníc a textov ako úspešní alebo neúspešní hrdinovia. Tento hnev človeka popadne ľahko a často si ho vie aj odôvodniť, bahní sa v ňom a predstavuje si vlastné odvážne činy, ktorými by zlobe v čiernom či inom kabáte ukázal spravodlivosť, poslal by ju kade ľahšie. Áno, človek si rád predstavuje, ako by sa čomu postavil a ako by čo vyriešil. Ale práve knihy nie o hrdinoch, ale o bežných ľuďoch najvernejšie ukazujú realitu doby. Pavel a ani jeho rodičia netúžili bojovať, chceli len, aby sa to všetko konečne skončilo a oni si mohli vydýchnuť.
Keby nebolo jedného osudného stretnutia večer na lavičke, Pavel by v agónii juvenilného čakania pokračoval v študijnom živote. Na lavičke však stretne židovku Ester s povolávacím lístkom do Terezína a ukryje ju v kutici nad pracovňou svojho otca. Obúva si nepoznané topánky dospelosti, na krehké plecia mu dopadá zodpovednosť za celé svoje okolie, ktoré ohrozil smrťou. Potajomky berie z už tak chudobnej špajzy jedlo, nosieva ho Ester spolu s knihami. Zamilujú sa do seba, utišujúc v sebe poznanie reálnej nebezpečnosti tohto zväzku.
Spisovateľ mení svoje hlasy, nie je len Pavlom, ale aj mamou, otcom, Ester. Práve cez oči mladej židovky sa čitateľ dozvedá priebeh tichej segregácie rodiny od ostatného obyvateľstva, postupné odcudzenie od ľudí, ktorí sa predtým nazývali ich priateľmi a známymi. Znalého dejín to neprekvapí, nevzruší, áno, toto už niekde čítal a toto sa učil naspamäť. Plynutím času sa príbehy miliónov ľudí zmenili zo strašných výpovedí len na obyčajné slová podosádzané do stránky, tisíckrát opakované udalosti niečoho, na čo si už málokto žijúci spomína. Esterin príbeh nemôže byť len jedným z milióna smutných príhod, na ktoré si nespomenieme. Je to príbeh dievčatka, ktoré sa zo dňa na deň stalo menej než pouličným psom, a to len kvôli zvrátenej predstave dákeho muža, čo na svoju stranu strhol davy. Muža, človeka, aký sa môže narodiť zajtra, alebo sa už dávno narodil a čochvíľa dostane príležitosť zvrátiť nové davy, zničiť nových ľudí. Tentoraz to nemusia byť tí druhí. Tento raz to môžeme byť my. My, čo sme pohodlne usadení v mäkkých kresielkach, pochechtávajúci sa na veciach dejúcich sa za stenami našich pevných bytov a domov, odvracajúci zrak pred všetkým, čo narúša našu predstavu o bezpečnom svete.
Len on ju ako psa nevidel. Videl ju ako človeka, ako dievča, zamiloval sa do nej, akoby sa zamiloval do spolužiačky. Sedávali v svojej kutici ako zaľúbenci sedávajú na múrikoch, rozprávali sa, ako sa zaľúbenci rozprávajú opretí o plot pred školou. Ich láska bola čistá. Zamilovala by sa doňho rovnako, keby nebola odsúdená na jeho ochotu, zatvorená do jeho izby, keby bola hladná bez jeho jedla? Ľúbil by ju s rovnakým ošiaľom, keby nebola vrhnutá do jeho priazne, keby nebola odkázaná na jeho statočnosť a odvahu? Zachránil by nepeknú starenu, pochrámaného starca rovnako, ako zachránil krásnu mladú dievčinu? Nevieme, nikto nikdy nevie. Nie je každá láska ovplyvnená okolím, situáciou, nie je každá láska pošpinená aj inou túžbou, než je čistý cit? Je. Všetky romance sa dajú rozobrať, rozbiť ako zrkadielko kladivom reality, ale kto by to robil? Boli dvoma ľuďmi obklopení zvermi, spájalo ich niečo živočíšne, ale i ľudské, žili svoj malý život tam, kde sa žiť prestalo.
Tak ako Romeo a Júlia, ani príbeh Pavla a Ester sa neskončí dobre. Neskončí sa dobre a čitateľ zisťuje, že napriek smutnej udalosti sa ráno ulica zobudí rovnako, dieťa, ktorého plač sa rinie z otvoreného okna svoj vresk nestíši na znak smútku nad osudom iných detí, plačúcich za ostnatými plotmi. Deň plynie ďalej a je jedno, koľko ľudí trpí a koľko zla sa stalo.
Žiadne komentáre