Predstavovala som si krajinu. Predstavovala som si krajinu, kde sa zlé obrátilo na dobré, strašné na lepšie, kde nebol boj len vyčerpávajúcou zbytočnosťou a túžba po niečom lepšom len naivnou predstavou, ilúziou krátiacou státie na cestách či kráčanie po chodníkoch. Predstavovala som si krajinu, kde dobro a pravda nakoniec vyhrá nad lžou a nenávisťou, konečne a navždy. Predstavovala som si krajinu, v ktorej ľud zacíti tú strašnú hnilobu, tú ničivú kyslosť, tú pleseň, čo sa nám derie cez kožu a raší nám z rúk, ten jed, čo nám zahalil zrak a pohltil hlavy. Už si ju nepredstavujem.
Dúfala som, že to nebude potrebné, keďže ju budem mať pred očami, presunie sa spod búľv a závitov rovno predo mňa, vkročím jedno ráno do nej a už nikdy nebudem musieť odísť. Najskôr to mali priniesť voľby, neskôr rozsudok. Voľby neboli znechucujúce, nedorazili človeka na samotné dno síl, nenútili ho prehodnocovať význam a zmysel jestvovania, dodávali letmý vetrík novoty, kúsok nádeje. Nádej, to je to slovo. Slovo, na ktoré sme čakali. Dostali sme nádej ešte dávno pred voľbami. Dostala som nádej sledovaním procesu. Strana obžaloby sa razom premenila na hrdinov z rozprávky, odvážnych kovbojov zo starého filmu, na rytierov z fantazijného príbehu. Obžalovaných si nebolo ťažké pretvoriť na orkov, čarodejov, mogulov či iné zvery, predlohu nebolo vlastne treba ani meniť, stačila tak, ako bola.
Pot, rosiaci sa mi na čele, dopadal na obrazovku displeja, kým mi oči mihotali po slovách, po všetkých novinkách, v ušiach sa ozývali hlasy rekapitulujúce predchádzajúce dni, prsty otvárali nové a nové stránky, reportujúce tú istú vec. Zločin to bol neuveriteľný, bizarný v svojej hlúposti, strašný v nebotyčnosti. Razom všetko začalo dávať zmysel, všetko do seba zapadalo a prepájalo sa, vytváralo obrovskú pavučinu, v ktorej strede spupne spočíval červený pavúk s bielou ružou na tele. Bol odhalený, úplne obnažený, stačilo naň šliapnuť a bol by preč, celý preč, jeho deti síce nie, ale on áno. Všetky tie mušky, múšatá a iné nepatrné veci predtým zabité, zadusené by sa otriasli a započali život.
Preto sme stáli na námestiach, so slzami v očiach sledovali rodičov stáť na tribúnach, sedieť v drevených laviciach s vrahmi svojich detí na očiach, počúvajúc ich táraniny, ich lži a výhovorky. Museli to podstúpiť pre očistu krajiny, svojej krajiny, krajiny ich mŕtvych detí, našej krajiny. Prešli si peklom, neuveriteľným peklom, najväčším peklom zo všetkých pekiel, len aby ukázali, že zlu sa je potrebné postaviť čelom, že musí byť potrestané, že niektoré činy sú neodpustiteľné.
Namiesto eufórie však prišla ťažoba a beznádej. Ján a Martina neboli mojimi deťmi, nepoznala som ich a napriek tomu sú moje údy ťažšie než kamene, moja myseľ čiernejšia než nočná obloha, moje odhodlanie nejestvujúce, akoby ani nikdy nebolo. Prečo sa tým trápiť, hovorím si, veď to nemá so mnou nič spoločné. Ale má. Zúčastnila som sa na protestoch, sledovala súd, predstavovala som si krajinu. Sú mi jedno odvolania, vyššie súdy, iné odsúdenia, udelené roky. Prehrali sme. Prehrali sme. Prehrali sme! Všetci tí, čo od počiatku pochybovali, vyškierali sa, zahovárali a zavádzali sa dnes smejú, smejú sa a mädlia si ruky, potľapkávajú sa po ramenách a chvália sa, akí boli prezieraví, ako oni tušili, že ho neodsúdia, že to tak nebolo, že tu nikdy lepšie nebude, hlúpe ovce bečia a plačú, ale my sme to vedeli, vyspevujú si. Striasa ma pri pomyslení na všetkých tých ľudí, ktorých som stretla, o ktorých som čítala, striasa ma pri spomienke na ich výroky a presvedčenia, na to, ako opovrhovali našou túžbou po funkčnom štáte, spravodlivom mieste pre život. Oni vyhrali. A ja si už nepredstavujem krajinu.
Žiadne komentáre