Český dokument V sieti odhaľuje perfídnu stranu internetu, straší, desí, znechucuje, ale jeho ambíciou nebolo ponúknuť riešenia či odpovede.
Film od začiatku udáva rýchle tempo doplnené nesmierne remeselne zvládnutou formou, skvelou hudbou a krásnymi vizuálmi. Môžeme polemizovať, či režiséri naozaj potrebovali postaviť tri provizórne apartmány, ale divácky je pohľad na kreatívny proces za samotným výsledkom veľmi príťažlivý. Najprv vidíme zábery z kastingov, spovede rôznych ašpirujúcich herečiek, hrozivé štatistiky. Nakoniec vyberú tri veľmi mlado vyzerajúce dievčatá, s ktorými zariadia ich „detské“ izby. Práve na tých troch herečkách stojí celý projekt. Ich výkony boli častokrát dych berúce, najmä plačlivé scény a nevinný hlások Terezy Těžkej, najmladšie pôsobiacej účinkujúcej.
Veci, ktoré boli ukazované ženám prezlečeným za dievčatá, boli nechutné, nevhodné, neprístojné. Boli odpudzujúce. Nepochopiteľné. Rovnako nepochopiteľná mi však príde prítomnosť takých malých detí na takýchto stránkach, aspoň mojimi dnešnými dospelými očami. V hlave sa mi ale po vyslovení tejto myšlienky automaticky spustí film, ukazujúci moje príspevky na sieťach v podobnom veku. Keď som mala dvanásť, facebook sa v mojom kolektíve len opatrne rozbiehal a za vrchol vzrušenia sme považovali poslanie správy počas hodiny matematiky. Neskôr aj mňa lákal opojný pocit obľúbenosti, toho, že sa niekomu páčiš, niekomu sa páčia tvoje fotky, niekto po tebe túži. Znie to pateticky, aj to je patetické, ale keď má človek pätnásť, konečne nevyzerá ako spuchnutá krumpľa či vysušená slivka, jeho podoba dostáva dospelé kontúry a aj jeho myseľ prestáva prskať nad romantickými výjavmi v televízii. Vtedy je zachovanie logického uvažovania nemožná záležitosť. Stačilo by sa usmiať na hanblivého spolužiaka a bolo by, ale predstava takéhoto kúsku mi ešte aj dnes príde nepredstaviteľná. Ľahšie je zverejniť fotku v podprsenke, zapájať sa do četov, miestností, skupín, naťahovať struny vlastnej odvahy, cítiť brnenie v nohách zo všetkých tých neprebádaných vecí, čakajúcich za bránami jedného kliku.
Odkloním sa na chvíľu od obetí. Oveľa vážnejšou otázkou než to, prečo sú malé deti nacapené po nociach na internete je, čo vedie dospelých mužov ku komunikácii so sexuálnym podtónom s dvanásťročnou. Sexuologička sa v dokumente vyjadrila, že len mizivé percento z nich sú pedofili. Čo teda zdravých jedincov vedie k zvádzaniu maloletých dievčat? Niektorí sa počas rozhovorov priznávali k tomu, že nikdy nemali frajerku, neprekonali nijaké míľniky a už sa o to ani nepokúšajú. Ich jediný sexuálny stimul je internet, nenarúšaný ľudskými citmi a reakciami, obrannými schopnosťami, neobalený hanbou a pravidlami. Títo muži sa tak veľmi zžili s nereálnym svetom sociálnych sietí, že už si ani nevedia predstaviť zoznamovanie sa s dospelým človekom. Hanbia sa za svoje nedostatočné skúsenosti, reálne ženy v ich veku majú požiadavky, predstavy, pripomienky, isto by ich neuspokojili a ony by potom pindali. Malé dievča nemá žiadne skúsenosti, požiadavky, predstavy, má len matnú víziu toho, čo jej hovorili na biológii a čo jej mama v tenznej chvíľke vzájomnej trápnosti vysvetlila pri zásuvke s vložkami. Pri nich budú vždy tí múdrejší, skúsenejší, lepší. To dievčatá, nie oni, budú s vystrašenými pohľadmi a skrútenými úsmevmi pregĺgať suché sliny, triediť si myšlienky v hlave, snažiac sa vypnúť hruď, nestrápniť sa ešte viac, byť šarmantné a koketné, zábavné, očarujúce. Vybíjať si frustráciu na nevinnom nezrelom tvorovi je vždy nechutné, jedno ako sa tam ten tvor dostal a čo tam robí.
Druhou skupinou sú muži zadaní, ženatí, s deťmi, vnúčatami, unudení banálnou realitou ich všedných dní, túžiaci po stimule v podobe rozkošnej hračky pleštiacej oči za kamerou. Ona ti nevynadá za to, že si nepovysával, za to, že si sa opil, za to, že ti narástol bachor a dych ti permanentne smrdí po pive. Pre ňu bude tvoje pohlavie najväčšie, aspoň kým jej nezavolá ďalší muž. Áno, možno príliš odľahčujem, nemala by som. Títo muži nemajú byť prečo nešťastní a nahnevaní z neúspechu v živote alebo nepodarenej socializácie. Majú ženu, frajerku, svadobný prsteň na ruke , ale z nejakého dôvodu im reálie ich bytia prídu nespravodlivé a potrebujú sa od všetkej tej krivdy odreagovať. Podvedome musia tušiť, čo činia. Ale toto tušenie ich nezastavuje od vyťahovania údov a prosenia o zvliekanie trička, ukazovania prsíčok. Čo ich k tomu vedie? Je to špás, choroba, sadizmus či hlboká túžba po pomste, ublížení?
Prekvapujúce bolo, že volali muži starší o celé dekády, polstoročie. Nevolali len sociálne prípady s dierami v ústach a prepitým pohľadom. Na plátne sa zjavovali tváre čisté, uhladené, za nimi sa rozprestierali upratané a zariadené izbietky, žiadne nory vyvrheľov. Boli to bežní ľudia, akých stretávame na ulici, idúc do práce. Rovnako ako pri iných zlobách, neoznačuje ich žiadne vypálené znamenie, krvavý znak na čele, pokrútené hnáty.
Faktom ale je, že sa tam tie deti pripojili dobrovoľne. Sú úchyláci na internete rovnakí, ako tí, čo čakajú v temných uličkách na zo školy sa vracajúce dieťa? Neviem. Otrasie to ženou, dievčaťom, rovnako, ako keď ho zdrapia na diskotéke alebo sa pred ním obnažia, keď čaká na zastávke v prítomnosti kamarátok? Ani keď ide žena nahá, nemá ju nikto právo obťažovať či znásilniť, to je jasné. Prečo mi to nie je také jasné v prípade sociálnych sietí? Prečo neviem určiť jednoznačného vinníka? Samej mi posielali všakovaké fotky, vyhrážali sa mi všeličím, bolo mi to nepríjemné, mala by som sa stotožniť s protagonistkami v dokumente. Sama som to robila, samej sa mi to dialo, ale necítim sa ako jasná obeť. Nudila som sa, túžila som po pozornosti. Teraz si hovorím, že som si radšej mala ísť čítať. Viem, že odpoveď nie je taká ľahká. Nie je spravodlivé poslať znudené deti ku knihám. Alebo je? Jednoduchá rovnica hovorí, že keby tam neboli pripojené, nikto im nevolá, čím, samozrejme, nechcem ospravedlniť, že sa devianti odhaľovali pred maloletými aj po tom, čo im bol jasne povedaný ich vek. Je to nechutné a nesprávne, o tom potom. Možno moja teória vyznie trápne, ale jestvovali by takéto odpudzujúce zákutia internetu, keby sa ľudia uchýlili radšej k literatúre či inej forme umenia? Keby sme deťom povedali, že keď sa nudia, radšej nech si niečo prečítajú? Hej, neznie to dobre. Možno niekto nechce čítať, poviete si. Za trest ho majú molestovať? Nie, to určite nie. Prečo tam ale chodia? Prečo to niekomu nepovedia? Je to chyba rodičov? Prečo posielajú fotky? Prečo po nich muži vôbec chcú fotky, upachtené pokusy o sexy pohľad s plochou hruďou? Prečo netrávia čas inak? To sú tie dnešné deti naozaj tak veľmi osamelé? Naozaj im vydieranie a ničenie ich nádherne naivného detského videnia sveta príde lepšie, než sedenie pri telke s rodičmi alebo telefonát s kamoškou? To sa im reálny svet zdá tak veľmi nezáživný? Nič neponúkajúci? Snažím sa prísť na riešenie, keďže film žiadne neponúkol. Bolo to svižné, napriek téme zábavné, v niečom aj poučné. Stále však neviem, ako mám riešiť takúto situáciu. Zakázať deťom internet? Blokovať stránky? Stále im niečo prízvukovať? Nebudú to mať dôvod robiť, keď budeme mať pevný vzťah postavený na kvalitnej komunikácii? Keď sa ma nebudú báť? Keď pre nich nebudem predstavovať nedosiahnuteľnú figúru, premúdrelú a poučujúcu? Keď im nekúpim žiadnu elektroniku?
Na konci pozorujeme konfrontáciu s mužom, ktorý si písal so všetkými troma dievčatami a členka štábu v ňom spoznala organizátora detských táborov. Potom vidíme titulky oznamujúce, že sa na základe natočených záberov začínajú viaceré trestné stíhania. Vidíme zábery zo skrytej kamery snímajúce osobné stretnutia herečiek s predátormi. Človeku je do plaču pri pohľade na tak značný úpadok ľudskej rasy. Pozvanie manželským párom do trojky bola čerešnička na torte.
Ponorila som sa do problematiky, užila si krásny vizuál a precízne spracovanie. Ostalo mi však len znechutenie nad ľudstvom a žiadne riešenia, len otázky roztvorené ako mokvajúce rany. Čo ak sa to stane mojej sestre? Dcére? Koho to bude chyba? Povie mi to vôbec?
Žiadne komentáre