Aktuálna kríza vyniesla na povrch rôzne nepekné stránky dnešného človeka. Všimla som si najmä neprestajné sťažovanie a ponosovanie sa. Tieto prejavy dengľavosti a labilnej psychiky pozorujem už dlhšie, ale s väčším priestorom v médiách na mňa pôsobia nástojčivejšie a otravnejšie. Nehovorím, niektoré príbehy sú naozaj smutné a ľudia, ktorých sa to týka, si nad nimi môžu pokojne poplačkať. Väčšina z nich sú však lenivé bludy cintľavej mysle.
Pred pár minútami ma rozrušil článok na Guardiane o tom, ako anglickí tínedžeri smútia nad premrhanými mladými rokmi. Nerozumiem. Odkedy trvajú mladé letá dva mesiace? Čo robili posledné tri, štyri roky? Nestačilo im to? To je naozaj také dôležité prežiť všetky zaužívané letné obrady? Z vlastnej skúsenosti viem, že je ľahšie sa rúhať ako hľadať pokoj v duši, ale až takto? Naozaj? Určite? Alebo všetci tí pisálkovia, čo v dlhých statiach opisujú svoje prežívanie v prázdnom štvorizbovom byte. Čo by iní dali za to, aby karanténu mohli tráviť v štvorizbovom byte, prázdnom či plnom.
Počas môjho krátkeho ekologického ošiaľu som so svojou mamou často diskutovala o tom, čo by sme mali robiť, ako by sme to mali robiť, snažila som sa zahnať gniavenie blížiacej sa budúcnosti, tajne túžila po nevedomosti a bývalom ignorantskom živote. Zhodli sme sa na tom, že každý, kto môže vysedávať v kaviarni, môže aj recyklovať. Ten, kto v kaviarni nevysedáva, musí asi aj naozaj niečo robiť a nemá kapacitu sa trápiť ešte aj rôznymi udržateľnými opatreniami. V tenzii zo všetkej tej valiacej sa ťažoby som bola pripravená opustiť obľúbené chlebíčky a zamestnať sa niečím, čo by ma ospravedlňovalo od uvedomelého života. Tak veľmi ma mučili všetky diabolské aspekty môjho predchádzajúceho konzumného prežívania a všetky povinnosti nového živorenia. Niekedy, dosť často, mám pocit, akoby si niektorí ľudia nakladali na plecia čo najviac trápenia, len aby sa mali čím trápiť a tým zamaskovali nedostatok naozajstnej životnej ťažoby. Nie je aj to dôkazom, že sa máme pridobre?
Ďalším neduhom, vynárajúcim sa v poslednom období, sú všetky tie depresie, hlboké smútky a úzkosti. Čo s nimi? Ani tým neveríš, aj tými opovrhuješ?! Spytujete sa možno. Sú pre mňa ťažko pochopiteľné, v kríze či mimo nej. Nie som žiaden optimista, to teda naozaj nie. Nedokážem im však uveriť. Nedokážem ich pochopiť u zdravých, chudobou netrpiacich ľudí. Život nemá zmysel, ale že vôbec. Toto zistenie vám spôsobuje depresiu, hlboký smútok, úzkosť? Ale veď to nie je žiadna novinka! Nie je to práveže oslobodzujúce? Možno máte pocit, že život zmysel má, len ten váš ho zatiaľ dáko nedosahuje, nenapĺňa. Nuž, to je mylná domnienka. Život nemá zmysel, naozaj nie. Nedá sa s tým nič robiť. Smrť je najefektívnejšie vykúpenie. To ale neznamená, že ho treba prežiť v pseudo-dumke. Áno, valia sa na nás nešťastia, väčšie, menšie, banálnejšie i vážnejšie. A čo teraz? Máme radi život! Nechceme umrieť! Všetko nám ale príde neznesiteľné! Hádam vaše myšlienky, snáď správne. Aj mne príde všetko neznesiteľné, a čo teraz? Pomôže mi kňučanie? Pomôžu mi plačky? Pomôže mi skuvíňanie? Nepomôže!
Aby ste si nemysleli, že táram do vzduchu, ponúkam príklad zo života. Prežila som pár mesiacov, počas ktorých som odhodila robustné základy svojej psychiky a hlboko sa ponorila do spôsobu prežívania bežného mestského človeka posledných dekád. Do denníka som si zapísala, že mám depresiu. Gánila som na svoju mamičku. Plížila sa po chodníku. Odmietala chodiť do školy. Keď ma tam mamička dotlačila, zavrela som sa na záchode a tam presedela prvé tri hodiny. Mala som pritom dôvody na radosť. Zlomenina stavcov dopadla dobre, neochrnula som. Mohla som zase jazdiť, sedieť, chodiť, vysedávať v podnikoch, písať, všetky dvere boli otvorené. Mne sa nič nepáčilo. Mala som predsa depresiu, mizériu a úzkosť, stal sa mi bôľ a nepáčilo sa mi žiť. Moja mama ťažko naťahovala svoju už dosť skúšanú trpezlivosť. Apatia počas pobytu v nemocnici pre ňu bola vysvetliteľná. Bláznovstvo pani Rochesterovej vyvierajúce v domácej liečbe pochopiteľné. Všetko potom už nie. Ona mi nerozumie! Ona nechápe moje trápenie, ujúkala som potajme. Odmietam sa ďalej pozerať na tvoj utrápený ksicht. Prestaň sa vyvážať na tých absurdných paripách a začni písať! Povedala mi jedno ráno. Napriek turbulenciám som stále mala nejaké bunky v hlave, a tak som urobila, ako mi kázala. Nechuť zo života bola falošná, strach z koní pravý. Smútok sa pominul.
Nemyslite si, že moje riešenie na vaše problémy je len počúvanie mamičky, i keď je to veľmi hodnotné a každému to odporúčam. Ešte dlho po pominutí smútku som rozmýšľala nad svojou depresívnou epizódou a jej efektívnom prekonaní. Mama ma zas a raz vyviedla z omylu. Neverí v depresiu, mizériu a ani úzkosť. Verí len v smútok spôsobený naozajstnou tragédiou, ale ani ten nemá trvať pridlho. Z psychických chorôb uznáva len schizofréniu a bipolárnu poruchu, pretože tie sa nedajú odstrániť behom. Myslíme si, že by po uliciach kráčalo omnoho menej deprimovaných ľudí, keby sa pri najmenšom skrivení úst dal jedinec do behu. K tejto teórii dodávam, že podľa mňa moderné tiaže duše spôsobuje okrem nedostatku pohybu aj pocit, že človek si zaslúži všetko.
Práve z pocitu, že človek má mať všetko, že mu všetko prináleží a nič ho nemá obmedzovať, pochádza väčšina nepokoja. Neuvedomujeme si, že každé kúzlo má svoju cenu. Mám skvelého muža, ale chrápe. Mám perfektné deti, ale nemám taký priestor na kariéru. Nemám muža, ale aspoň sa nemusím zaoberať ťažkosťami spolužitia. Dnešní ľudia chcú mať aj funkčný vzťah, aj deti, aj oslnivú kariéru, aj čas na aktivity, aj byť vrcholoví športovci, aj dokonalí rodičia, aj šetriť planétu, aj mať päť áut a zavrieť ústa susede, všetko. Dajako sa nevieme zmieriť s odtieňmi bytia. Telom nám vybrujú hnevlivé vulkány, zatíname pästičky zo všetkej tej nespravodlivosti ako deti zvíjajúce sa na podlahe hračkárstva. Určite sa tým niekoho dotknem, ale čoraz častejšie dochádzam počas svojich zamyslení k výsledku, že všetky tieto moderné duševné choroby pochádzajú z prílišnej výšky životnej úrovne. Nie je náhoda, že najčastejšou príčinou smrti mladých ľudí v bohatých západných krajinách je samovražda. Prirodzene, i ja som sa chcela mnohokrát zabiť. Nápady ohľadom rôznych spôsobov vykonania vo mne kulminovali už od škôlky. Prišli mi moje dôvody po naozaj hlbokom premyslení adekvátne? Nikdy.
Včera ráno mi jedna z redaktoriek poslala pár svojich textov, boli o duševnom zdraví a prežívaní v karanténe. Zarazilo ma, že človek sa očividne nemôže mať dobre v karanténe, ale ani mimo nej. Pred krízou boli na deti kladené priveľké požiadavky, niekedy si na seba kládli priveľké požiadavky ony samé, z vyčerpania plakali na školských záchodoch. Teraz sa im zase nepáči, že sú neproduktívne, že nič netvoria, že nič nerobia. Tak ja teda neviem. Ničia nás bizarné predstavy, absurdné ciele, čarovné očakávania. Keď sa všetky tieto veci vymažú, odletia do prázdna, obávame sa zase tej prázdnoty, nečinnosti, neistej budúcnosti. Ktorá budúcnosť je istá? Nespočíva krása budúcnosti práve v jej neistote?
Niektorí aktuálne obdobie prezentujú, akoby trávili detstvo v protiatómovom kryte. Jediné, čo máme robiť, je vypĺňať úlohy na edupage, pomáhať v domácnosti a neodhaľovať nos a ústa. Pravdepodobne teraz pretočíte očami, ale čo by na to povedali naši predkovia? Čo by povedali na naše vymyslené dilemy a smútky? Oni sa museli pozerať na ľudí odvážaných vo vagónoch, oni sa museli rozhodovať medzi bezpečím ich rodiny a životom cudzích nevinných ľudí, oni museli rozhodnúť, čo je dobré a čo zlé, oni museli žiť s režimami na svojich pleciach, oni boli odsúdení na prežívanie v nátlaku s minimálnou možnosťou výberu. Minulý rok sme oslavovali tridsať rokov od skončenia mnoho dekád trvajúcej „karantény“. Piatok ôsmeho mája sme slávili víťazstvo nad fašizmom. Ani vo svetle týchto udalostí nedokážeme reflektovať to, ako sme zmäkli.
To máme byť ako naši dedkovia? Hrubí, necitliví, neempatickí, netolerantní? To sa máme posmievať všetkému cudziemu a inému, ako tí pred nami? To sa máme hanbiť hovoriť o našich problémoch, to máme v sebe všetko dusiť, len aby sme nepôsobili slabošsky a málo silne? Nie. Takí nemusíme a ani nemáme byť. Nepotrebujeme sa správať ako prototyp bieleho muža minulého storočia na to, aby sme ocenili statočnosť ľudí bývalých generácií, nemusíme nasilu zhrubnúť na to, aby sme zahodili precitlivenosť a uvedomili si blahobyt reálií, v ktorých žijeme. Nemusíme udupať zjemnené odtiene spoločnosti na to, aby sme pochopili banalitu našich trápení. Máme sa pridobre a je potrebné sa s tým zmieriť.
Žiadne komentáre