Tatérka Veronika: Tetovanie nie je symbol väzňov, ale znak umenia

Veronika Hanuliaková sa od malička venuje tvoreniu sôch, kresleniu a maľovaniu. Svoj talent pretvorila na budúcu prácu, keď prvýkrát chytila do ruky tetovacie ihly. Momentálne patrí k špičke  medzi trnavskými tatérmi. 

Prečo si sa rozhodla pre toto zamestnanie?

Popravde, moja mama ma k tomu priviedla. Počas štúdia na strednej škole sme sa rozprávali, že čo ďalej, čo budem v budúcnosti robiť. A jej napadlo, či by tatérstvo nebolo pre mňa. Ja som umelecká duša. Aj na základnú a strednú som chodila na umeleckú školu v Trenčíne. Tatérstvo mi prišlo ako posun vpred. Keďže som veľa maľovala a kreslila, robila grafiku, zaujalo ma to a začala som sa tomu viac venovať. Okrem toho som milovala tvorenie sôch. Aj teraz to milujem, len na to nemám už toľko času.

Keď si šla prvýkrát tetovať, nebála si sa toho, že ľuďom ideš vlastne ryť do kože?

Veľmi  som sa bála. Dokonca to bola len taká kerka, cca päť krát päť centimetrov veľká. Kreslila som ju maminmu priateľovi a vyzeralo to ako nejaký kozorožec v červenom pentagrame. Kým som ju spravila, trvalo to aj dve a pol hodiny. Úplne sa mi klepali ruky, takže v mojej hlave nastala panika, ale mala som dobrého učiteľa. Takže nikomu som nič nepokazila a všetci to prežili.

Kto bol tvojím mentorom? 

Volá sa Dávid Hanc. Vlastne, ja som bola jeho prvá žiačka, on má školu tetovania, ja som mu to nejako rozbehla. Asi týždeň ma zaúčal. 

Tvoj štýl, v porovnaní s ostatnými tatérmi, sa dosť líši. Ako by si ho opísala?

Ja by som to prirovnala k abstraktnému umeniu. Moja tvorba obsahuje prvky trash polky, ale nie je to celkom trash polka. Moje tetovania idú viac umeleckým než grafickým smerom. Je to spojenie toho realistického vnímania s takými fľakmi, ťahmi štetcom, prskancami. Takže, teraz je to skôr abstrakt. Ale povedala by som, že môj štýl sa stále formuje. Začala som s čiernobielymi portrétmi, zvieratami, postupne to prešlo do tých jednotlivých ťahov a približovalo sa to viac obrazom. 

Čo považuješ za najzložitejšie tetovanie, ktoré si robila a koľko ti to trvalo?

Za najťažšia kerku, ktorú som kedy tetovala, považujem asi teraz tú, čo som robila na súťaži v Olomouci. Bola to vlastne celá zadná strana nohy. Nachádzali sa tam grafické prvky, text, spojenie portrétov a trvalo mi to dva dni. Prvý som si na tom odmakala deväť hodín a druhý takých sedem. To asi bolo najzložitejšie tetovanie, ktoré som robila. Ale vo všeobecnosti, portréty nie sú najľahšie, alebo celotelové kerky, kde musíš riešiť jednotlivú anatómiu tela, ako to na klientovi bude vyzerať. 

Ako prebieha celý ten proces, keď si klient chce dať tetovanie? 

Prvá je konzultácia. Dá sa to riešiť osobne či prostredníctvom mailov. Vieš, keď človek žije v zahraničí a nechodí tak často domov, mail a skype sú super prostriedky, ako sa dohodnúť.  Najlepšie sú konzultácie osobne. Klient mi povie miesto, veľkosť a predloží nejaký návrh, čo vlastne chce vytetovať. Buď mi to opíše a nechá na mne, čo z toho vnikne, alebo ukáže fotku. Väčšinou z mojich tetovaní. Ja sa ho opýtam, prečo to chce, aký to má pre neho význam a podľa toho sa my nejako zoznamujeme, dohodneme si termín, kedy príde a začneme.

Musí mať tetovanie význam?

Nemyslím si, že musí mať viditeľný význam, ale podľa mňa každé jedno tetovanie nejaký zmysel alebo dôležitosť má. Aj keď si to klient mieni dať čisto z toho estetického hľadiska, tak vždy v ňom nastane určitá zmena. Vieš, že tým chce niečo vyjadriť, sám seba, svoje vnútorné cítenie. Aj pocit, že sa ti to len páči je významom.

Hovorí sa, že pojmy bolesť a tetovanie idú ruka v ruke. Je to pravda?

Keď konkrétne mňa tetujú, tak ma to bolí. Síce zatnem zuby, ale viac než tri hodiny na tej stoličke nevydržím.  Ja mám aj celkom bolestivý  proces hojenia. Je to už o človeku, koľko vydrží. Nikto sa mi tu zatiaľ nerozplakal, ale pár ich malo už slzy na krajíčku a na pokraji svojich síl. Vždy to však ustáli. 

Stretla si sa s nejakým odsudzovaním tvojej práce? Alebo reakciami na to, že sama máš tetovania, piercing? 

Myslím si, že je to bežné. Ľudia často kritizujú prácu tatéra. Veľakrát sa mi to stáva na internete, keď mi niekto napíše: „To aj ja by som vedel spraviť…“ O svojich kerkách som si prečítala všeličo, ale podstatné je, aby sa to páčilo klientovi. Niekedy ma to hnevalo, že ja sa tu snažím a ľudia mi aj tak napíšu hnusné veci. Teraz si idem svoje a okolie neriešim.  A k reakciám konkrétne na môj vzhľad. Predsudky boli, sú aj budú, keď máš tetovanie. Napríklad, idem po ulici a tie také divné pohľady cítiš z každej strany. Hlave ak sme viacerí potetovaní, pokreslená celá skupinka, tak to už je čistá katastrofa. Väčšinou na to reaguje staršia generácia. 

Myslíš si, že v dnešnej spoločnosti je to stále tabu? Asi poznáš názor: „Tetovania majú len väzni.“

Áno, samozrejme, poznám. Avšak myslím si, že sa to dosť zlepšuje, ľudia to začínajú brať viac ako umenie. V minulosti to odsudzovali, ale keď je pekná kerka, v súčasnosti to vedia oceniť. Alebo povedia: „Ja by som si to nedal, ale je to pekné.“ V tomto ohľade sa  spoločnosť dosť zlepšila, no bude ešte dlho trvať, kým Slovensko pochopí, že je to naozaj umenie ako maľba, odkaz, kresba, socha.