„Som Mokgadi Caster Semenya. Som žena a som rýchla.“ Príbeh tejto výnimočnej atlétky je názorná ukážka toho, čo sa môže stať, ak sa žena vymyká z priemeru.
Kto je vlastne Caster Semenya? V skratke, jedna z dominantných postáv modernej atletiky a štvrtá najrýchlejšia žena histórie na tratiach 400 metrov a dlhších. A predmet snáď najdiskutovanejšieho súdneho prípadu moderného športu.
Ak chceme ísť do detailov, táto Juhoafričanka je dvojnásobná olympijská víťazka v behu na 800 metrov (2012, 2016) a trojnásobná majsterka sveta v rovnakej disciplíne (2009, 2011 a 2017). Na tejto trati vyhrala vo svojej kariére už 29 pretekov. Okrem toho si občas zabehne aj 400 alebo 1500 metrov. Práve z 1500-ky si v roku 2017 odniesla z majstrovstiev sveta bronz.
Prvýkrát sa do povedomia verejnosti dostala v roku 2009. Nanešťastie, viac ako jej športové výkony (a prvý titul majsterky sveta) boli rozoberané obvinenia, ktoré sa s ňou tiahnu ešte aj dnes, o 11 rokov neskôr.
Vtedy ju, ešte ako tínedžerku, IAAF (International Association of Athletics Federations) donútila podstúpiť testy na potvrdenie pohlavia. Aby som to objasnila, nešlo im o otázku žena/muž, skôr 100% žena. Ak máte XX chromozómy, ste biologicky žena, ak XY, muž. Jednoduché, však? Nanešťastie nie. Veď ako potom vysvetliť ženu s vyvinutými sekundárnymi pohlavnými znakmi (prsami), ženským reprodukčným systémom, ale XY chromozómami, čo nie je až taký ojedinelý jav, ako by si človek myslel? Na prvý pohľad primitívna otázka o pohlaví zatiaľ nemá až takú jednoduchú a jednoznačnú odpoveď.
Táto, vtedy 19-ročná pretekárka, nielenže nemohla kvôli testom súťažiť dlhých 11 mesiacov, ona bola navyše počas tohto obdobia pravidelne preberaná v svetových médiách, keďže prípad si získal mediálnu pozornosť. Články s priam konšpiračnými teóriami (ktoré samozrejme neboli stavané na žiadnych vyjadreniach Caster, doktorov či IAAF) boli plné dohadov a vyhlásení súperiek. To, že ju nepodržali kolegyne z brandže, je podľa mňa veľmi smutné. Niektoré z nich dokonca otvorene vyhlásili, že medzi ne nepatrí: „Takíto ľudia by s nami nemali mať povolené behať. Pre mňa nie je žena. Je muž.“ Takto sa ako jedna z mnohých vyjadrila talianska atlétka Elisa Cusma v roku 2009.
Konečná diagnóza zistená u Caster bola hyperandrogenizmus, čo je zdravotný stav charakterizovaný zvýšenou hladinou androgénov v ženskom tele. Najdôležitejším androgénom je testosterón.
Tento hormón, ktorý sa zjednodušene zvykne označovať ako „mužský“, sa nachádza aj v telách žien a jeho úlohy nie sú práve zanedbateľné: posilňuje kosti, pomáha pri tvorbe červených krviniek….a je produkovaný vaječníkmi. Dúfam, že týmto som vo vás raz a navždy zničila staré známe testosterón = chlap. Lebo to, ako vidíte, nie je také jednoduché.
V apríli 2011 IAAF zaviedla hornú povolenú hranicu hladiny testosterónu u žien, a to 10 nmol/l. Pretekárky, ktoré túto hodnotu prekračovali, museli brať lieky na zníženie. Caster sa toto obmedzenie nijako nedotklo, keďže do vyššie uvedenej hranice sa bez problémov zmestila.
O 4 roky neskôr Športový arbitrážny súd (Court of Arbitration for Sport) donútil IAAF pravidlo zrušiť s argumentom, že neexistujú dostatočné dôkazy, či práve testosterón môže za nadpriemerné výkony atlétok. Zároveň im dali 2 roky na to, aby tieto dôkazy predložili.
Aj napriek pretrvávajúcemu nedostatku jednoznačných dôkazov prišla IAAF v apríli 2018 s novým pravidlom, v ktorom stanovili povolené hladiny testosterónu len na 5 nmol/l. Ak chcela žena súťažiť, musela udržať hladinu testosterónu pod touto hranicou pol roka pred súťažou (čiže po zavedení nového pravidla museli všetky dotknuté ženy najprv znížiť hladinu testosterónu vo svojom tele, čo chvíľu trvá, a potom ju tak ešte ďalších 6 mesiacov udržať, kým boli schopné preukázať splnenie nových podmienok a mohli začať opäť súťažiť). Toto nové pravidlo však malo platiť len pre pretekárky súťažiace v disciplínach medzi 400 a 1500 m, preto mnohí, vrátane samotnej Caster, zastávajú názor, že regulácia bola mierená priamo na Juhoafričanku.
Caster 19.6.2018 oznámila, že sa chystá podať námietku. Tá bola ale Športovým arbitrážnym súdom zamietnutá (the Court of Arbitration for Sport), a tak regulácia vstúpila 8.5.2018 do platnosti. Atletika bola zrazu rozdelená na dva tábory: jedni schvaľovali postoj IAAF a reguláciu považovali za potrebnú a prospešnú, druhí mali pocit, že pohlavie sa nedá určovať podľa jedného jediného parametra. Okrem toho poukazovali na humánny rozsah tejto regulácie, lebo ňou, zjednodušene povedané, IAAF v podstate povedala ženám, ktoré sa identifikujú ako ženy a doteraz žili ako ženy, že do ženskej atletiky nepatria.
Juhoafričanka sa stále odmietala vzdať a prípad posunula Švajčiarskemu najvyššiemu súdu (Federal Supreme Court of Switzerland), ktorý 3.6.2019 oznámil, že IAAF poverili dočasne pozastaviť uplatňovanie pravidla. Svoje rozhodnutie o pozastavení zrušil však tento súd 30.7.2019, čím ju obrali o zvyšok minuloročnej sezóny.
Semenya reagovala vyhlásením, že plánuje naďalej bojovať proti diskriminácii žien v športe.
No naskytá sa otázka: čo ďalej? Príde si v lete do Tokia po tretie olympijské zlato? To zatiaľ jasné nie je, no úprimne, nikto by sa nečudoval, keby si po desiatich rokoch ponižovania nielen od IAAF, ale aj od súperiek, médií a vlastne celého sveta povedala, že má atletiky dosť. Na rok 2020 podpísala zmluvu s poloprofesionálnym juhoafrickým futbalovým klubom JVW Football Club. Tým sa šanca, že ju v Tokiu uvidíme, dosť znížila, i keď ona sama sa vyjadrila, že tento krok nemusí nevyhnutne znamenať koniec jej atletickej kariéry. A tak tajne dúfam, že táto legenda sa na štartovaciu čiaru raz opäť postaví.
No a teraz… prečo vlastne jej príbeh vyvolal taký veľký ohlas verejnosti? Myslím, že kto aspoň trochu pozorne čítal, už akú-takú predstavu má: IAAF vyhlásili černoške, že je chlap, donútili ju dokázať, že nie je a keď sa jej to podarilo, od jedu sa hodili o zem a v amoku rýchlo vymýšľali, ako by sa ju dalo ešte zdiskreditovať. No a prišli s hranicami testosterónov. Toto je veľmi zjednodušená verzia na veľký komplikovaný svet, kde všetko so všetkým súvisí a nič nie je jednoduché. A spravodlivosť už vôbec nie.
V roku 2009 vzbudila ohlas verejnosti, lebo bola iná. Bola oproti svojim súperkám svalnatejšia, vytrvalejšia…..proste iná. Nezapadala do všeobecnej predstavy spoločnosti o tom, ako má žena vyzerať. Totiž, snaha vykresliť jasné čiary a hranice o ženskom tele na základe noriem o tom, ako by malo ženské telo vyzerať a aké pohlavné črty by malo mať, nie je žiadna novinka. Čo ale robiť, ak dotyčná nespĺňa tieto predstavy? Podľa IAAF je ideálnym riešením začať ponižujúci (a len medzi nami, aj úplne zbytočný) lov na čarodejnice, ktorý táto situácia tak trochu pripomína. Akurát nerýpu do zvláštnych znamienok, ale do hladín hormónov.
Aby z toho momentálne vedenie IAAF nevyšlo až tak zle, musím uviesť na pravú mieru, že toto nie je prvýkrát, čo sa v športe riešilo, kedy je žena ženou: povinné pohlavné testy boli presadené Medzinárodným olympijským výborom v roku 1968. Prevádzané boli formou výteru z úst, čo samotné neznie tak hrozne, pointou skôr je, že ich museli podstúpiť vždy iba ženy, nikdy nie muži. Rokmi sa hromadili športovkyne, ktoré takéto testovania odmietali, preto boli povinné testy v roku 1992 konečne zrušené. Ešte pred dobou výterov boli ženy nútené podstúpiť gynekologické vyšetrenie. Obe procedúry mali zabezpečiť, aby sa muž neprihlásil do ženskej kategórie, i keď nemyslím, že by sa mu to nejako extra vyplatilo, keďže ženám výhra v športe nikdy nepriniesla rovnaké finančné ohodnotenie či slávu ako mužom.
Samozrejme, že testovali iba ženy. Totiž, ak ste si ešte nevšimli, tie obmedzované v športe sú práve ženy. Videli ste niekedy niekoho namietať, že ten muž je príliš svalnatý? Zato žena – športovkyňa, je ženou práve preto, lebo je obmedzovaná. Tie hranice, nakreslené ktoviekým, sú jej definíciou: ženy sú pomalšie ako muži, ženy sú slabšie ako muži, ženy sú menej svalnaté ako muži, ženy musia mať hormóny v určitých obmedzených hladinách… Ako to dopadne, ak sa nájde nejaká, ktorá do tejto predstavy až tak celkom nezapadá? Naozaj nevieš? Tak si ešte raz prečítaj prvú polovicu článku. Prečo, keď už zaviedli tú svoju maximálnu povolenú hladinu, nezačali testovať aj mužov a vyhrážať sa im, že ak testosterónu nebudú mať viac ako 5 nmol/l, budú musieť súťažiť v ženskej kategórií?
Ako dokonalý príklad úspešného muža si môžeme zobrať takého Michaela Phelpsa. Okrem svojich nepomerne krátkych nôh vzhľadom k trupu, veľkých chodidiel a hypermobility ramenných kĺbov a členkov produkuje o polovicu menej kyseliny mliečnej (odpadová látka vylučovaná svalmi) ako ostatní. Jeho telo teda pracuje veľmi efektívne. Keď si zadáte do Googlu jeho meno, vyskočia titulky ako: „What makes Michael Phelps so good?“, „Swimming superstar….“, „The most successful swimmer of all time…“, „The man who changed swimming“ a mohla by som pokračovať. Má niekto pocit, že by sme mu kvôli tomu, aký sa narodil, nemali dať príležitosť súťažiť? Prečo sa nikto nesťažuje, že si má skrátiť chodidlá alebo začať produkovať viac kyseliny mliečnej, lebo súčasná situácia je absolútne neférová pre chudákov ostatných plavcov? Prečo toto ešte nikomu nezišlo na um? Prečo Caster má znižovať svoje hladiny testosterónov a jeho nikto nenúti vylučovať viac kyseliny mliečnej? Prečo genetický dar jedného obdivujeme a druhej hovoríme, že je to zlé, nespravodlivé a má s tým niečo robiť? Nepríde vám to pokrytecké? Nestavať naňho limity, lebo je muž, ale jej v rýchlosti brániť, lebo je žena? A žena a rýchlosť azda nejdú dokopy?
Už sme to rozobrali z morálneho hľadiska, tak sa poďme pozrieť na to praktické, vlastne úplne najpraktickejšie a najdôležitejšie: zdravotné. Povedzme, že atlétka sa rozhodne podrobiť liečbe. Znamená to, že o pár mesiacov môže opäť súťažiť? Nie nevyhnutne. Celkom reálne sa totiž môže stať, že ani s pomocou tých najlepších lekárov a liekov sa pod tých 5 nmol/l prosto nedostane. Alebo dostane, ale nebude schopná udržať sa tam stanovených 6 mesiacov. Okrem toho, hormóny nie sú lentilky a nemôžete ich papať koľko, kedy a v akej kombinácii chcete, majú svoje riziká (a vedľajšie účinky). Preto je potrebné sa opýtať, či budú atlétky ochotné ich dlhodobým, v niektorých prípadoch každoročne opakovaným užívaním riskovať nielen kariéru, ale aj zdravie. Podľa mňa je to príliš vysoká cena za nejakú medailu, nech sa nikto nehnevá.
Kariéra Caster Semenyi je určite príbehom výnimočnej ženy a atlétky. Možno je to aj príbeh o snahe spraviť šport férový pre všetkých, bez ohľadu na pohlavie, s ktorým sa identifikujú. A možno je o tom, čo sa stane, keď sa žena, ešte k tomu čierna, vymyká z priemeru. To už ale nechám na posúdenie čitateľa.
Žiadne komentáre