Karla rada cestovala vlakom, hlavne ked’ bol príjemne vychladený a nikto si ku nej neprisadal ani neodsadal. Dnes cestovala vlakom nerada. Nebolo veľmi teplo, ale klíma nefungovala, vzduch sa nehýbal, takže všetky smrady a výpary zostávali na mieste. Navyše mala spolucestovateľov, ktorí tieto výpary produkovali. Nepríjemné.
Najextravagantnejším prvkom kupé bol muž rozvalený na dvoch sedadlách, pod ktorými sa chúlil malý psík. Muž vydával mľaskavé zvuky podobné chrápaniu a strašne smrdel. Psík rozrušene vypleštil oči pri každom mľasknutí svojho majiteľa, ťažko sa na to pozeralo. Karla sa už začínala zmierovať so svojím údelom, ked’ si ku nej prisadla skupina robotníkov. Rómovia, cigáni, tmaví spoluobčania, nazvite ich ako chcete. Tiež strašne smrdeli.
Keby tento výjav niekto odfotil alebo namaľoval, presne by kopíroval vtipné obrázky z internetu zaoberajúce sa budúcnosťou Slovenska po masovom utlačení bielej rasy obyvateľmi z osady alebo utečencami. Spolucestujúci nechceli Karlinu rasu utlačiť, naopak obohatiť spojením s tou ich. Snažili sa o hlboké pohľady, hravé úsmevy a nadviazanie konverzácie. Jeden obzvlášť smelý skombinoval všetky techniky. Odhalil chlpaté podpazušie pri pokuse dať si pažu za Karlinu hlavu, nakoniec presmeroval pohyb a poškrabal sa za uchom. Smelo sa usmial a skonštatoval: „Dneska je ale teplo.“ Karla sa naňho zmätene pozrela a zmohla sa len na „hmm.“ Gigolo len šmahol rukou a s odutým výrazom sa otočil celým telom na druhú stranu.
Vždy sa snažila takéto myšlienky zahnať, ale málokedy sa jej to podarilo. Prišli jej špinaví. Nie len títo konkrétni, čo boli naozaj špinaví, ale tak celkovo. Nevedela, či je to len myšlienka hlboko zakorenená v jej genetickom kóde, alebo len znak toho, že je zlým človekom. Proti žiadnej inej rase nič nemala a všetky historické zloby a genocídy jej prišli strašné, ale pri tejto jednej si nevedela pomôcť. Nemohla to nikomu povedať, keby čo i len útržok niečoho takého naznačila, mohla sa rovno rozlúčiť s hviezdnou kariérou v nejakom liberálnom slniečkarskom plátku. Nebola nacistka ani rasistka, naozaj nie. Spomenula si na spolužiaka zo základky Dávida, ktorý bol cigán a pravidelne jej kradol drobné z bundy a ešte jej aj hovorieval, že je tučná. Možno tam sa to začalo, ale stále sa na seba hnevala za ten neopodstatnený strach, ktorý v nej precitol, keď si ku nej prisadli. Mala by rovnaké pocity, keby pri nej sedeli bieli bezdomovci z hlavnej stanice? Nevie. Nikdy by im nijako neublížila, ani nezosnovala diabolské plány na ich vyhubenie. Len jej ich koža prišla špinavá spôsobom, ktorý žiaden šampón na svete nedokáže zmyť.
Realita kupé prišla Karle neznesiteľná, a tak sa rozhodla rozmýšľať po zvyšok cesty nad životom. O tom, aká je hrozne smutná kvôli klimatickej kríze a jej blížiacim sa následkom. Rada by sa so svojimi obavami niekomu zverila, ale vždy, keď sa snažila túto tému načať, nikto nevedel, čo má povedať. Jedni odmerane konštatovali, je to tak, čo teraz. Ďalší zase začali menovať všetky dobré skutky, čo konajú pre planétu. Do auta som nesadol už rok, nakúpil som si päťdesiat bielych tričiek a nosím len tie. Taktiež som začal trhať listy zo stromov, používam ich ako toaleťák. Na balkóne mám dážďovky a pijem len napršanú vodu. Nasledovala ich príklad, začala sa upínať na rôzne moderné riešenia. Prv hromadila všade možne plastové fľaše, ale to do nepríčetnosti vytáčalo jej neustále zakopávajúcu mamu, a tak kúpila domov recyklačné koše. Všade nosila vlastnú tašku a prestala používať plastové slamky. Iní by boli so sebou nadmieru spokojní, ale Karla nie. Stále mala duševný nepokoj, aj teraz vo vlaku ho má. Navonok to pôsobí šľachetne, mladé dievča utrápené kvôli zlým skutkom predchádzajúcich generácií. Pravdou bolo, že Karla bola jednoducho prirodzene nepokojná povaha, nikdy s ničím spokojná.
Rozhodla sa, že si skráti čas vytváraním nákupných zoznamov. V auguste si kúpi obal na telefón z recyklovaného plastu, ktorý ešte aj podporí vymierajúci druh korytnačiek. Dovezú ho síce z Ameriky, snáď jej to vyššia sila odpustí. Potom si kúpi tašku vyrobenú z plastov pozbieraných z oceánu, ktorou podporí ďalšie čistenie. Tá príde z Nemecka, to nie je také strašné. Naozaj nutne potrebuje dva nové roláky, pretože v nich vyzerá inteligentne. Aspoň jej mama to hovorí.
Čo ak, čo ak? Táto otázka Karlu nepretržite máta. Prv upadla do depresie kvôli strachu z ochrnutia, ale po ukončení pôsobenia v jazdeckom klube to prestalo byť takou pálčivou témou. Teraz zase upadá do ďalšej, nevie si pomôcť. Sama vie, že je to hlúposť, ale jej hlasy ju tam ženú. Karla, bola si pridlho veselá, hovorí jej zlý blíženec. Čo jej hovoríš hlúposti, práveže má byť veselá! Oponuje dobrý blíženec. Rob si, čo chceš, hlavne mi daj pokoj, hovorí starý Karamazov. Odkedy Karla videla Kung – fu pandu, snaží sa nájsť vnútorný mier, ale niekto by jej mal povedať, že s jej povahou nájde mier jedine tak, že sa zmieri s tým, že nikdy mier mať nebude.
Aj sa plánovala prihlásiť na kurz umenia kung – fu, ale keď si predstavila náročný zdĺhavý tréning vyžadujúci duševnú a psychickú koncentráciu, hneď ju to prešlo. Mohla by skúsiť jogu, napadlo jej. Stiahla si aplikáciu s cvikmi, ale po dvoch nepodarených a hlavne nudných pokusoch to nechala tak. Možno by pomohla meditácia, nevzdávala sa. Začala vydávať hlasné ohm každé dve minúty, aj vytvorila kreáciu podobnú tureckému sedu. Nemohla byť v tichu so svojimi predstavami a víziami, začala sa náhodne kmitať ako závislá od koksu. Nájde pokoj a mier inde, sľúbila si.
Z myšlienkovania ju vytrhol závan smradu. Nechcela nadväzovať očný kontakt so spolusediacimi mužmi, ktorí čakali na to, aby mohli získať jej pozornosť. Spomenula si na psíka ležiaceho pod sedadlom. Karlu dohnali ľútostivé predtuchy o všetkých tých vymretých zvieratách. Karla mala rada krásne veci a zvieratá boli krásne. Samozrejme, nepovažovala ich za veci. Trýznila sa víziami o hromadách mŕtvych zvieracích tiel rôzne rozmiestnených po vyschnutej prírode. Všetky tie matne čierne oči s nemou výčitkou. Smutne sa pozrela na svoj šunkový rožok v taške. Bože! Žiadne také, šunky sa nevzdá!
Karlinu tenziu spôsoboval najmä jej zmätok. Naozaj jej nezáležalo na osude sveta, bola tvor extrémne sebecký, ale nechcela nikomu ubližovať, ani prírode nie. Nechcela po sebe zanechávať nič škaredé, ale taktiež chcela žiť svoj život plný pôžitkov a zážitkov, nie ako ignorantské hovädo, ale zase nie priveľmi obmedzujúco. Cítila, že to nie je jej poslanie. Trápili ju predstavy o zákaze cestovania lietadlom kvôli uhlíkovej stope. Milovala oblečenie a háby z ľanu sa jej nepáčili. Tenisky pri prvej diere vyhadzovala a nahradila novými. Vždy musela mať vysoké aj nízke na jar a jeseň, martensy na zimu a birkenstocky na leto. Pre Karlu boli problémy bežných ľudí rovnako vzdialené ako hlad afrických detí pre väčšinu sveta.
Spomínala, ako na konci školského roka listovala v učebnici geografie, rok vydania 2009, kde bola konečná dvojstránka venovaná blížiacej sa klimatickej kríze. Prečo to nemohli riešiť vtedy? Prečo sa tým musí zaoberať práve ona, úbohá stvora, ktorá by mala hlavne písať a tvoriť? Keby sa tým začali zaoberať už oni, mohlo to byť dávno vyriešené. Každá generácia má svoje trápenia, vojny, krízy a obmedzenia, treba sa s tým zmieriť, poučovala sa.
Život jej prišiel dosť úmorný aj bez odriekania a mudrovania, hĺbala. Neustále na ňu vyskakovala otázka: a čo ty robíš pre svoju planétu? Nevedela. Napriek tomu ju niečo v nej nútilo zaoberať sa nekonečnou témou ekológie, napriek tomu, že neverila v možnosť vyriešenia tejto krízy. Japonci obnovili lov veľrýb, stále sa rúbu nejaké lesy, neustále sa otvárajú továrne, lietadlá premávajú tam a späť. Bola by oveľa spokojnejšia, keby obyvateľstvo priznalo svoje chyby a zmierilo sa s koncom, ktorý musí prísť. Najviac ju iritovali ľudia, čo zmeny popierali a vymýšľali si rôzne konšpiračné teórie, len aby nemuseli pripustiť, že všetko sa rúti do záhuby a je to chyba ľudstva. Držali sa ako kliešte myšlienky, že ešte ich praprapravnúčatá si tu budú škvariť šunky a vytvárať ďalšie zbytočné existencie. Karla bola veľmi prísna a kritická, škoda, že na každého okrem seba.
Ale to nie je všetko! Deti na Slovensku v osadách nemajú čo jesť. V tejto krajine to vo všeobecnosti vôbec nefunguje, treba ujsť, kým sa dá. Ženy stále nie sú rovnocenné mužom, znásilnenia sa bagatelizujú a v cirkusoch vystupujú živé zvieratá. Všade sa váľajú tie poondiate odpadky a všetko je zabalené v plaste. Nacisti sa pretláčajú vo voľbách a pavučina koncentrovaného zla v politike sa nie a nie rozpliesť. Svetové problémy spojené s neschopnosťou zmierenia sa so životom boli pre Karlinu existenciu priveľa.
Dobre, nebudem až tak materialistická a konzumná, povedala si. Hlboko v duši ju neustála diskusia a obmieľanie tých istých tém otravovala a nebavila, veď, dobre, bude všetko robiť, snažiť sa recyklovať, nevyhadzovať, nekupovať, necestovať, len nech jej konečne s tým dajú všetci pokoj, hlavne nech jej hlava dá s tým pokoj. Mala tieto pocity, ale napriek tomu Karla túto tému neustále vyťahovala, pretože chcela svoje ťažoby preniesť na ostatných, aby sa aj oni trápili a začali robiť opatrenia, aby sa aj na nich preniesla tá váha sveta, ktorá sužovala Karline plecia. Vo chvíľach hlbokej sebaľútosti sa prirovnávala k Atlasovi z gréckych bájí.
Karla bola večným trpiteľom, ktorého by nevyliečil ani globálny zákaz všetkého zlého. Keby takýto zákaz vznikol, ona sama by začala robiť niečo zlé, len aby sa mohla preto trápiť.
Cítila sa nadradene nad svojimi rovesníkmi, pretože bola sčítaná a večne zachmúrená alebo v depresii. Bodaj by aj oni vedeli o všetkých tých svetových krízach, zachmúrili by sa so mnou. Žijú v nevedomosti, a preto sú šťastní. Nemala ako vedieť, či naozaj žijú v nevedomosti alebo v šťastí, ale usúdila tak na základe ich zovňajšku. Ona sama vyzerala, akoby vyskočila z reklamy na novú kolekciu Tommyho Hilfigera, ale cítila sa skôr ako z klipu Marilyna Mansona. Karla odmietala myšlienku, že by im závidela. Nie, ona je výnimočná.
Keď práve nerozmýšľala nad katastrofami, rozmýšľala o svojej výnimočnosti. Bolo až neuveriteľné, koľko o sebe dokázala rozmýšľať. Najviac sa bála toho, že naozaj výnimočná nie je. Že sa raz zobudí a nebude vedieť písať, že prestane rozumieť ťažkým dielam svetovej literatúry. Že sa zistí, že každý vie písať tak, ako ona a po chvíli zamyslenia tak vysvetliť Tuláka po hviezdach alebo Lolitu. Jednou z jej mnohých zvláštností bolo považovanie každého názoru za fakt. Niekedy si aj vytvorila vlastný názor, ale akonáhle počula cudzí, aspoň trochu presvedčivý, hneď sa ho chytila a prezentovala ho ako nemenný a vrchol pravdy. Obávala sa momentu konfrontácie, keď sa zistí, že vlastne žiadnu vlastnú myšlienku nemá, len zbiera cudzie a formuluje ich do krajších viet ako ich autori. Čo ak je len trápny narcis? Čo ak je jej trápenie celé vymyslené? Čo ak má nejakú novodobú chorobu? Úzkosť, depresiu, nešťastie? Alebo je len trubka?
Predstava obyčajného života sa jej hnusila. Škola, manželstvo, deti, práca a smrť. Občas nejaká dovolenka alebo výlet. Neustále lamentovanie nad politickou situáciou, volenie socialistov, alebo nedajbože nacistov. Kúpa bytu. Vystavovanie svojej priemernosti ako vzoru dokonalého usporiadaného života. Čo ak tak skončí? Vedela, že hon za úspechmi jej šťastie neprinesie, pretože keď aj nejaké úspechy prídu, bude chcieť ďalšie a ďalšie, až kým ju neklepne. Ale to je stále lepšie ako žiadne. Bola skalopevne presvedčená o svojom úspechu. Snívala o cenách, tých najcennejších a vlastnej soche. Veľkej, realisticky vytesanej, žiadna odfláknutá robota. Áno, to si zaslúži.
Rada a často hovorila o tom, ako ukončí svoj život v päťdesiatke. Život je len utrpenie a mizéria, lamentovala. Život utrpením a mizériou naozaj je, ale Karla život žila rada, keby nie, netrápil by ju tak veľmi koniec sveta. Nikomu o tom nehovorila, ale často snívala o dome s lúkou a lesom, v ktorom dožije so svojím mužom pri pohľade na vnúčatá. Psy zachránené z útulku budú pobehovať okolo nej, babka s mamou vyvalené na pohodlných kreslách na terase. Všade naokolo budú lietať včely a iný hmyz, vlky budú vyť a medvede spať alebo čo. Bude to ako z pesničky Great Spirits od Phila Collinsa, ktorú spieva Tina Turner: the air was sweet, and the mountains kissed the sky, in the far beyond, with ist many paths, man and nature lived side by side. Všetci budú šťastní. Prišlo jej to príliš gýčové na verejnú prezentáciu. Verejne prezentovala plány ohľadom skoku z Tomášovského výhľadu.
Karla brala svoje utrpenie ako súčasť umeleckého talentu. Z pokojnej mysle nikdy poriadna literatúra nevznikla, utešovala sa. Samovraždu považovala za elegantné ukončenie oslnivej spisovateľskej kariéry. Pravdou je, že patrila k tým ľudom, ktorý sa samovraždou neustále vyhrážajú a utešujú, ale nikdy ju nevykonajú. Sužoval ju pocit, že všetko, čo povie, bolo už povedané a všetko, čo napíše, bolo už napísané. Téma smrti a zabitia jej neprišla správne spracovaná a tešil ju vydesený pohľad ľudí, ktorým svoje myšlienky prezentovala. Možno preto si neustále vymýšľala nové a nové problémy a trápenia. Veselí ľudia nemajú o čom písať.
Vracia sa v spomienkach ku prvej depresii. Z tej ju vyliečila poviedka, ktorú napísala. Aj z tejto, ktorú cíti prichádzať sa chce vyliečiť textom. Snaží sa objaviť ten pocit neuveriteľnej ľahkosti, ktorý ju oslobodil po napísaní tých správnych slov. Neprichádza. Prečo neprichádza? Možno to tentokrát nie je reálne, dumá.
Slnko jej zasvieti do očí, vytrhne ju z myšlienok. Blíži sa finálna destinácia. Usmeje sa na cigánov, chce sa rozlúčiť v mieri. Predstavuje si, ako s jedným z nich odchádza na vlakový záchod a plní mu najdivokejšie predstavy. Fuj. Určite majú aj staré slipy, ak vôbec nejaké majú. Asi vedia, na čo myslí, úsmevy sa im ešte schlípnia. Rýchlo odvráti zrak, čo ak majú zosnovaný nejaký diabolský plán na jej ukradnutie a začlenenie do osady, alebo kde to teda žijú. Spiaci muž sa zobudil a so spokojným pohľadom kvalitne vyspaného si pobalí svoje veci a psíka. Vlak zastavuje, Karla odchádza z kupé a vychádza na perón. Hltá čerstvý vzduch. Prechádza na zastávku mhd a odvezie sa do bytu, kde na ňu čaká jej pes. Pripojí sa na dáta a otvorí facebook. Príroda sa obnoví po vyhynutí človeka, hlása titulok. Karla si nepotrebuje prečítať článok, usúdi, že to bude ako teraz v Černobyle. Všetko je potom v pohode, usmeje sa. Má sa vlastne celkom fajn, veď nejako vždy bolo a aj teraz bude. Urobila prvý krok k duševnému mieru. Včerajšok je minulosť, zajtrajšok je záhada, ale dnešok je dar, that’s why it’s called the present hovorí Majster Oogway.
Žiadne komentáre