Niečo vo mne

Všetci hľadáme šťastie. Vytvárame si rutiny, robíme zaujímavé aktivity, snažíme sa zahnať nudu bežného života. Venujeme tomu čas, peniaze, lásku. Celý život nám záleží práve na tejto činnosti. Zrazu zistíte, že stred vášho vesmíru, slnko vášho dňa, vaše nebo a hviezdy vás už absolútne nezaujímajú a je to nezmyselná blbosť.

Človek je tvor sebecký, a tak budem písať o sebe. Pohltila ma mánia, začala som jazdiť na koni a zasvätila som tomu každú minútu svojho života. Bolo to ako kúzlo, ktoré mi neustále šepkalo do ucha, že toto je môj osud, že milujem kone a jazdenie. Neustále som hľadala dokonalý klub, kupovala nové jazdecké veci a snívala o vlastnom koňovi, s ktorým pôjdem na olympiádu. Nezaujímalo ma, že všetkým to ide nejako ľahšie, dávno majú licencie a oveľa častejšie chodia na preteky. Bola som presvedčená, že je to kvôli nevhodnému klubu a slabým podmienkam, dychtila som po jazdeckom úspechu a šťastí. 

Som slobodná duša, neznášam styk s ľuďmi a neviem, ako sa drží metla. Napriek tomu som si vybrala aktivitu, pri ktorej musíte byť v kolektíve, upratovať a tráviť tam všetok svoj čas, inak budete odsudzovaní spoločenstvom. Nebol to akt masochizmu, naozaj som to mala rada. Išlo to úplne proti mojej povahe a charakteru, ale brala som to ako nezvratný osud. V škôlke objavili, že mám talent na kreslenie, nechala som to však tak. Vyrábala som vlastný časopis z výstrižkov, nechala som to tak. Vždy som všetko vzdala okrem koní, a tak som vyhodnotila, že to je tá aktivita, ktorú mám robiť. 

Klub je tvrdé a otravné miesto. Obľúbenou disciplínou členiek je hodnotenie jazdeckého umenia iných ľudí. Človek sa musel mať stále na pozore, či ho náhodou nefotia počas tréningu, alebo nie sú zoskupené v okolí jazdiarne ako supy čakajúce na chybu. Väčšinou to odôvodnili tým, že sa chcú učiť na nedostatkoch iných. Najhoršie bolo, že túto atitúdu preniesli aj na mňa. Vyťahovali zo mňa to najhoršie. Mysleli sme si o sebe príliš, tvárili sme sa ako nejaká nemecká olympijská stajňa, ale stačilo, aby sme prešli do vedľajšieho areálu a aj tú najlepšiu z nás by vysmiali. Bolo to také toxické miesto!

Všetci mimo klubu mi hovorili, že spadnem, zlomím si krk, chrbát, niečo a budem kripel. Prišlo mi to smiešne, veď aj pri prechádzke v parku sa môže niečo stať. Ničoho som sa nebála, ako amazonka som cválala po jazdiarni, uškŕňajúc sa nad smutnými prípadmi ľudí nešikovnejších  ako ja. Až kým som nespadla a nezlomila si chrbát. V nemocnici ma prišli pozrieť dve baby z dvanásťčlenného klubu, trénerke som bola ľahostajná, len mi posielala srdiečka a smutné smajlíky na facebook. Ani mesiac v nemocnici a ďalší mesiac obmedzeného pohybu v korzete ma neodradili od jazdenia. Šialenstvo? Možno. Pomätenie? Asi. Hlúposť? Určite. Nevedela som sa dočkať návratu do sedla, každý víkend som bola v areáli. 

Šéf klubu a trénerka si odo mňa držali odstup, báli sa, že ich zažalujem. Keď som sa trénerky spýtala, prečo ma neprišla pozrieť do nemocnice, odvetila, že nie sme terapeutický klub, ale jazdecký a čo ona má s mojimi bôľmi. Šéf sa mi radšej vyhýbal, posielal odkazy po iných jazdkyniach. Ked’ som už mohla začať jazdiť, nechceli mi to dovoliť, musela ich prísť usmerniť moja babka. Ani to ma neodradilo od jazdenia. 

Počas rehabilitácie som neustále plánovala môj návrat do sedla. Tentoraz to budem robiť lepšie, pozornejšie, bezpečnejšie. Kúpila som si najkvalitnejšiu bezpečnostnú vestu, dala som si záväzok, že budem koňa pred každou jazdou lonžovať a ešte predtým, ako vysadnem do sedla, sa pomodlím k pánbožkovi, aby ma ochraňoval. Bola to moja útecha, moja šanca, že sa znova nezopakuje strašné zranenie. V hĺbke duše som si uvedomovala, že mi to za to nestojí, že nemôžem byť mrzákom kvôli nejakým hlúpym koňom, ale pomätenie a mánia boli silnejšie ako ja. Nechcela som byť za zbabelca, za tú, ktorá skončila kvôli nejakému hlúpemu zraneniu. Vždy som pohŕdala ľuďmi, ktorí sa po úraze báli jazdiť. 

Nahovárala som si, že sa bojím života, stále mi v hlave šiel film so všetkými úrazmi, ktoré sa mi môžu stať pri rôznych aktivitách, samozrejme, nie na koňoch. Zakázala som si ísť rýchlo po schodoch, prechádzať na červenú ak nejde žiadne auto a iné nebezpečné aktivity. Všetko okrem tej najnebezpečnejšej, koní. Nechcela som si priznať, že sa nebojím žiť, len sa bojím jazdiť. Upadla som do apatie a depresie, nič mi nerobilo radosť a všetko ma popudzovalo. Kone ma štvali napriek tomu, že som mala ísť na preteky a pomerne sa mi darilo. Vedela som, koľko úsilia ma stojí jazdiť a predstava života na koňoch ma desila. Napriek tomu som sa jej držala ako kliešť. Týždne plynuli a ja som sa najmenej dvakrát za deň chcela zabiť. Trénovala som štyrikrát do týždňa, našla som si brigádu ako pomocníčka pri koňoch. Tréningy mi nešli a práca ma nebavila. Kôň sa so mnou podkol a obidvaja sme sa ako placky rozpleštili v piesku. Odpadol mi šilt z prilby a celý deň ma bolelo rameno. Všetky čary zo mňa opadli a po mnohých rokoch som konečne uvidela realitu v jej pravých farbách.

Začala som písať. Videla som, že mi to ide omnoho ľahšie ako jazdenie a aj mi to robí väčšiu radosť. Tak veľa úsilia by ma stálo byť priemernou jazdkyňou s priemernými výsledkami, keď môžem robiť niečo, čo mi naozaj ide a ešte pri tom neochrniem. Po poslednej vete poviedky zo mňa spadla nepopísateľná ťažoba, zrazu som vedela, čo musím spraviť. Musím sa vykašľať na kone, jazdenie, robotu a celý ten pekelný areál, tú kupolu, čo ohraničovala moje šťastie. Napísala som esemesku trénerke, šéfovi klubu, dievčatám a predala všetky svoje jazdecké veci. 

Teraz mi myšlienka jazdenia na živom zvierati príde absurdná. Málokto je v tom taký úspešný, ako by chcel byť. Stojí to priveľa peňazí a zaberá to všetok čas. Zviera, do ktorého toľko investuješ, ťa chce väčšinu času zabiť alebo zmrzačiť. Myslím si, že mnohí by sa na to najradšej vykašľali, ale sú v tom príliš uväznení. Majú nakúpené kone, záväzky, sny a priania. Nevedia, čo iné by robili, nechajú sa viesť na vlne rutiny a istoty. Iste, tieto myšlienky sú aj obranným mechanizmom pred smútkom zo straty niečoho kedysi tak drahého, to z nich však nerobí lož. Konečne sa vynárajú na povrch všetky výkriky ducha, ktoré som nepočula, pretože som ich nechcela počuť.  

Nebojte sa zmeny. Musíte sa neustále spytovať seba, či to, čo robíte, je to správne. Nie je hanbou sa vzdať. Hanbou je pretrvávať v niečom zbytočnom a vyčerpávajúcom, nútiť okolie sa prizerať vášmu úpadku. Je úplne jedno, či ste v tom úspešný alebo úplne neschopný. Je úplne jedno, či ste za veľkú hviezdu alebo hlupáka. Vždy máte na výber a neexistuje žiadne ale. Cestou ku šťastiu je rozoznať  mániu pred láskou, sebadeštrukciu pred snom.

Hovorí sa, že sme iba to, čo sa podrobilo skúške. Čím som? Som človekom v jeho najzdravšej podobe. Nemala som sebavedomie a istotu v niečom, čo mi nešlo a našla som ju v tom, čo mi ide. Nenechala som sa zničiť toxickými predstavami a myšlienkami. Ovládla som smerovanie svojho života a som hrdá, tak veľmi hrdá. A šťastná! Vyšla som z brán väzenia a nikdy mi nebolo lepšie. 

Článok bol pôvodne publikovaný na jar 2019 v Športovom čísle