Moja sloboda je vo mne, tvoja je v tebe, hovorila mi mama vždy, keď som sa sťažovala na nejakú životnú krivdu, príliš dlhé vyučovanie alebo nudu. Sloboda. Aké krásne a vznešené slovo. Moja najobľúbenejšia kniha, Tulák po hviezdach, je o nej. Darrel Standing, zviazaný vo zvieracej kazajke, sa túla po minulých a budúcich životoch, po hviezdach. Je slobodný. Prečo mám bojovať za slobodu a vážiť si ju, keď tá moja je vo mne?
Predstavujem si, že sa zobúdzam na inom mieste, v inej krajine, v totalitnom režime. Mám rodinu a prácu, bývanie, susedov. Vstanem, pobozkám manžela, pohladím deti, oblečiem sa, pripravím raňajky. Idem do práce. Prechádzam ulicami, oblečenie je menej farebné, obyčajnejšie, ľudia zachmúrení, steny oblepené plagátmi oslavujúcimi Stranu, súsošia hrdinov s čerstvými kvetmi. V kancelárií sa pozdravím, sadám si za stôl, robím, čo treba. Varím kávu, nosím dokumenty, usmievam sa. Keď som bola malá, chcela som byť spisovateľkou alebo aspoň novinárkou, ale prišiel muž, pracovitý študent, slušný chlapec, budúca hviezda medicíny, zlaté ručičky, geniálna myseľ. Obedová prestávka, idem do bufetu. Vraciam sa, znovu robím, čo treba. Odchádzam z roboty, čakám v rade, majú pomaranče, idem domov. Doma si rozprávame, čo sme zažili, deti aj to, čo by zažiť chceli. Šúpem pomaranče. Varím. Jeme. Deti si idú robiť úlohy, s manželom zostávame v kuchyni, chce mi povedať niečo dôležité. Núkajú mu členstvo v Strane. Šiel by vyššie, tam, kam patrí, aj ja by som mohla, deti by prijali do lepších škôl, vymenúva výhody. Cítim, že to nie je správne. Nechcem ísť vyššie, deti majú dobré školy, nepotrebujú lepšie. Zachmúri sa. Nemôžeme provokovať. Naša sloboda je v nás, členstvo v Strane na tom nič nezmení. Budem prednostom kliniky, kúpim ti krásne veci, dovolenky, šaty, chlácholí ma. Moja sloboda je vo mne, ale len v mojej hlave, nie v mojom tele, živote. Mať slobodnú dušu v diktatúre je ako mať laterálnu sklerózu s čistou mysľou, na čo mi to je, keď nemôžem nič robiť? Je to parazit, balvan nad hlavou, sledujúci každý krok, občas povolí, potom znovu zasiahne, silnejšie ako kedykoľvek predtým. Ostaneme v prežívaní, deti naučíme skloniť hlavu, žiť vo vlastnom svete, jedno, čo sa deje, áno, aj to je možnosť, ale nie dosť dobrá. Nie! Radšej budem umývať laboratórne sklo ako byť v Strane! Oponuje. Veď len on bude v Strane, ja s tým nemusím mať nič spoločné, môžem robiť to, čo doteraz. Nesúhlasím. Milý môj, ku deviatim ľuďom si sadne jeden nácek, pri stole sedí desať náckov, tak to jednoducho je. Nahnevá sa. Nevyvádzaj! Nikto nám nič nerobí, never drístom šepkaným v uzavretých spoločnostiach. Nechápem, ako mi môže nerozumieť. Veď tu ide o spravodlivosť, spoločnosť, budúcnosť. Nielen o teba a o mňa, pohodlný život, školy, zamestnanie, postavenie, máme predsa zodpovednosť za svet, do ktorého patríme a do ktorého sme priviedli život. Sme zatvorení v sklenenej klietke, vidíme, čo by mohlo a malo byť, ale nie je to. To. Sloboda. Pocit, spôsob, prirodzenosť celej podstaty. Musíme o ňu bojovať. Ja chcem bojovať! Uškrnie sa. Bojovať, bojovať, ale čo deti? Chceš, aby skončili vo fabrike ako buriči, keď môžu byť doktori, právnici? Myslíš len na seba. Ty nechceš podporovať režim, ty nechceš byť v Strane, ale čo ja? Čo my? Ja môžem byť niekto! Teba možno baví písať do zásuvky, splietať si denné sny pri varení kávy, ó áno, aj kávu prestaneš variť pánovi z plagátu, mudrlantka?! Zovrie mi krv v žilách, nepísala by som do zásuvky, keby niet Strany a jej cenzúry! Na cenzúru sa ľahko vyhovára, moja, tie tvoje výplody by nikto nečítal v nijakom režime! Ja nemôžem operovať na bábikách a liečiť plyšáky! Ja chcem liečiť ľudí, môžem pomôcť stovkám, čo, tisícom! Všetci budú o mne vedieť, všade si ma budú vážiť. No, a možno aj niečo vydáš, už len kvôli môjmu priezvisku. Pozerám naňho a túžim ho udrieť. Ako sa opovažuješ? Práve kvôli tomu, ako liečiš, sa tento systém ešte nerozpadol, ľudia sú pokojní, pretože jeden z piatich oportunistov je dobrý doktor, ba čo, výborný. Tebe sa nehnusí pracovať s tými protekčnými debilmi? Ty chceš byť ich prednosta? Jednooký medzi slepými? Och, aby som nezabudla, možno mi vďaka tebe vyjde text. No, to je skvelé. Budeme príklad dokonalej rodiny. Deti na prestížnych školách, ja s knihou v obchode, ty najlepší na svete. Škoda, že vo svete Strany a totality. Teraz chce zjavne udrieť on mňa. Ja by som bol najlepší aj na západe! No tak poďme, utečme, dokáž to! Ale to ty nespravíš, že? Na západe by ťa nemal kto pretláčať, odstraňovať konkurenciu, nemal by ťa kto chváliť a častovať kvetnatými menami. Génius, talent, poklad. To by si mala robiť ty! Keby si bola normálna žena, bozkávaš mi nohy za to, že som sa dostal do Strany, že budem prednosta, že robím všetko pre to, aby sme boli zabezpečení a šťastní! Keby si nemala v hlave tie svoje bludy, nepotreboval by som Stranu na to, aby ma niekto pochválil! Ty chceš revolúciu len preto, aby si ma mala len pre seba a aby som bol rovnako neúspešný ako ty! Žiarliš! Ja, že žiarlim? Keď nechcem, aby sme boli nečinná banda učičíkaná pokojným životom a výhodami kúpenými za ignoranciu a poslušnosť? Keď nechcem, aby moje deti boli protekčné nuly s vydláždeným chodníkom? Radšej nech sú kuriči! Nech ma aj preklínajú ďalšie štyri generácie, len nech nie sú ako ty! Nech nie sú ako ja? Vyštudovaný, úspešný, šikovný? Chceš, aby boli ako ty? Najlepšia vec, čo sa ti v živote stala, som ja! Bezo mňa by si kvasila so svojimi rodičmi a čakala na spasenie. S tými rodičmi, čo sú v Strane! Aj im si to vyčítala, keď si sa dostala na gympel? Myslíš, že by ťa prijali bez toho? Náhle nevládzem. Vieš čo? Nechaj tak. Buď si vo svojej Strane, maj svoj mozoček a zlaté ručičky, pchaj sa im do riti, mne je to jedno. Mne a mojim deťom daj pokoj. Mrdá plecom, odchádza do spálne, trieska dverami.
Čo ak má pravdu? Celá moja doterajšia existencia je postavená na režime, Strane. Moji rodičia sú straníci. Bývali sme v peknom dome, chodila som na dobré gymnázium, otec sa poznal s riaditeľom. Som pošpinená režimom, do ktorého som sa narodila. Nemala som predsa na výber. Teraz na výber mám. Musím sa rozhodnúť. S ním alebo bez neho. Čo ak má pravdu? Aký život by sme mohli mať! Deti, ach, deti by mohli byť osobnosťami! A ja ich chcem poslať do podradných zamestnaní, len pre svoju predstavu o slobode a voľnosti. A čo ak nás zoberú ako suseda, ktorý počúval protestsongy malého veľkého muža a v noci chodieval na tajné stretnutia? Prečo nemôžem manžela pochváliť, prečo si nedokážem užiť jeho úspechy, prečo sa neviem tešiť na to, čo nás čaká? Iná by ochkala a výskala nad takým mužom, takýmto životom, takou budúcnosťou. Mohli by sme bývať vo väčšom byte, deti by mali vlastné velikánske izby s hračkami od výmyslu sveta, knihy, učebnice, Jurko by chodil na klavír, o pár rokov na matematické gymnázium a Dorka by písala svoje básničky a kreslila obrázky, mohla by chodiť k nejakému maliarovi na hodiny, bolo by to také krásne. Ja by som nosila šaty podľa najnovšej módy, nemusela by som nikomu variť kávu, len by som písala na slnečnej terase s výhľadom na mesto. Písala by som pre ľudí, nie síce to, čo sa mi stále prelieva v hlave, to, čo počujem pri každom kroku, to, čo chcem tak strašne napísať, keď bubnujem prstami po stole, ale písala by som niečo. On by bol najlepší, najúspešnejší, najúžasnejší, hviezda. Chodili by k nám zástupy návštev, ale púšťali by sme len tých najžiarivejších na oblohe úspechu. Mali by sme upratovačku, tri psy a huňatú mačku. Nuž, nemôžem. Nedokážem. Neviem. Cítim chladnú reťaz okolo krku, v nestráženej chvíli, keď si budem myslieť, že všetko je v poriadku, nič sa nedeje, sme zabezpečení a šťastní, ma za ňu potiahnu. Bojím sa. Bojím sa, že nekráčam dosť rovno po chodníku, bojím sa, že deti neodrecitujú správne poučky, bojím sa tváriť, ako mi to je prirodzené, bojím sa smiať a plakať, bojím sa niečo povedať, bojím sa aj bojovať, pretože neviem, čo je za oponou našej kupoly, záclony, klietky, čo ak je to ešte horšie, ako toto? Nie. Nič nemôže byť horšie. Aj keby sme boli na ulici, spali na kartónoch, aj keby si nikdy nikto neprečítal žiaden môj text, aj keby on už nikoho nezachránil pred osudom, všetko je lepšie ako táto neistota v strašnej istote. Naozaj? A ako to viem? Dobre, budem bojovať, vzpierať sa, ale čo sa zmení? Režim kvôli mne nespadne, ľudia budú ukazovať prstom, aha, fešanda, čo mohla mať, a kvôli svojim fabulám o lepšom svete za plotom si to pokazila. Pokazila! A nielen sebe, ale aj tým úbohým šikovným deťom nášho pána doktora, čo je to za ženu? Myslí si, že sa okolo nej točí svet, že jej rozhodnutie niečo zmení, že ona je tá, na ktorú sme čakali. Pche! Stále by sa títo mudrlanti len búrili, ale riešenia nikde! Máme kde bývať, pracovať, čo jesť, môže nám byť jedno nejaké snenie o slobode. Režim, režim, len ten im vadí! Veď oni nám chcú dobre! Čo nám môže dať žena, čo sa postavila proti vlastnému mužovi, obrala seba aj deti o budúcnosť a teraz chodí ufúľaná a zrobená? Ona je príkladom tej spoločnosti, ktorú chceme docieliť, týmto chceme byť? A čo ma po nich. Môžem kašľať na to, čo si budú hovoriť tetky na ulici. No ako mám kašľať na to, čo hovorí on? A čo mi raz povedia deti. Desí ma predstava boja. Obhájenia svojich presvedčení. Možno si to ešte rozmyslí, možno sa uspokojí s tým, čo má a nepôjde do Strany. Dúfam.
Ráno pripravuje raňajky, chystá deťom desiatu a srdečne sa s nimi zhovára, ako sa majú, čo škola, už vedia, čo chcú robiť v dospelosti? Chcú byť vedci a právnici, možno aj vynálezcovia alebo básnici. Nie kuriči? Čo to hovoríš, tato! Uprene sa na mňa zahľadí, oči mu víťazne blyštia. Stvrdnú mi črty, beriem si kabelku, objímam deti, odchádzam do roboty. Veď on uvidí! Mám dosť času, prechádzam sa po meste, aj keď tu nie je čo prezerať, čím sa kochať. Dusím sa smogom a špinou. Predstavujem si svojho syna, ako v obdratej košieľke a prikrátkych nohaviciach beží do školy v robotníckej štvrti, odtiaľ do fabriky, pretože ho nepustili na strednú. Predstavujem si, ako utrápene kráčam do ošarpanej budovy pracovať pri páse alebo niečo zošívať. Predstavujem si svoju dcéru s utešenými ružovými líčkami a veselým úsmevom, ako tam kráča so mnou, ruka v ruke. To všetko za to, že nepôjdeme s prúdom, že nechceme podporovať niečo nesprávne. Prechádza mnou tras, tak veľmi sa bojím, tak veľmi nechcem takto žiť! Dobre. Môžem zošívať, moja dcéra môže zošívať, syn môže kúriť, nech! Bude to ťažké, oveľa ťažšie ako teraz, no môj čin, moja obeta, naša obeta má zmysel. Nebudeme nič ľutovať, nikomu sa prosiť ani nič zahmlievať. Budeme ľuďmi, ktorí urobili, čo mali, nezatvorili oči, nepovýšili svoje pohodlie nad dobro, slobodu, pravdu a lásku. Dali im šancu zvíťaziť nad lžou a nenávisťou. A nech si henten trhne aj s jeho zlatými ručičkami!
Varím kávu, pozerám sa z okna, káva je hotová, nesiem ju šéfovi. Ani nepoďakuje. Súdruh riaditeľ, dávam výpoveď. Čo prosím? Dávam výpoveď, budem pracovať inde. Čo si to dovoľujete? Kde inde? Viete, aký veľký je záujem o túto pozíciu? Váš pán manžel predo mnou kľačal, len aby som vás zobral. Pôjdem pracovať do fabriky, kúriť alebo zametať chodníky. No tak si choďte! Ja mám celý zástup žien, čo tu chcú pracovať! Zodrite sa, mne to je jedno! Odchádzam z pracovne, beriem si kabelku, idem domov. Sedím v kuchyni, pozerám do steny, neviem, čo mám robiť. Vyhodí ma, nechá si deti? Nie, deti si nenechá, kedy by sa o ne staral, len by ho vyrušovali pri budovaní impéria. Ostane tu, ticho zazerajúc, šepkať jed deťom do uší? Určite si nájde inú, veselšiu, poslušnejšiu a krajšiu, ale čo tam po tom. Odíde? Dramaticky nahádže čerstvo vyžehlené košele do kufra, tresne dvermi? Určite by mu nejaká sestrička súcitne otvorila, sviňa manželka, chudáčik doktorko, ako sa vám lesknú oči, čo ste plakali? Má dnes službu alebo krátky deň? Koľko je vlastne hodín? Zahľadím sa na malé decentné hodinky s koženým remienkom na ľavom zápästí. Dvanásť. O chvíľu prídu deti zo školy. Šúpem pomaranče zo včera, vlhké oranžové mesiačiky ukladám na biely tanier, lepkavá šťava kazí estetiku môjho výtvoru. Odchádzam do svojej izby, našej izby, obliekam si najkrajšie šaty, belasé, obopínajúce všetok pôvab, nech vie, na čo sa hnevá, proti čomu bojuje. Obzerám sa v zrkadle, aká som pekná, fešanda, možno poslednýkrát, ale lepšie ako nikdy. Počujem kľúče búchajúce o seba, škripot otvárajúcich sa dverí. Deti! Ako ste sa mali v škole? Máte nejaké úlohy? Tu som vám pripravila pomaranče! Aká si krásna maminka! Prečo si tak skoro doma? Pretože ste mi hrozne chýbali a chcela som tu byť, keď prídete. Berú si tanier do obývačky, púšťajú televíziu. Mohutný hlas, niekto má príhovor, asi minister niečoho nepodstatného, keď to ide cez pracovný deň takto skoro poobede. Sedia vedľa seba, blonďavé hlávky, lepkavé pršteky položené na stehienkach. Zvládneme to. Budeme v pohode. Áno. Cítim otrasy jeho nôh kráčajúcich hore schodmi, srdce mi bije v rytme jeho krokov, šálka s čajom sa mi trasie v rukách, neviem sa nadýchnuť, slzy sa mi tlačia do očí. Nie! Toto chce. Chce, aby som bola slabá, poddajná, vystrašená, aby on mal všetky otázky aj odpovede, aby moje krásne šaty boli pokropené slzami desu a beznádeje, aby som sa k nemu upínala ako k majáku, opornému bodu, aby povedal, tak konečne si prišla k rozumu, srdiečko, teraz mi navar jedlo a potom ma poriadne odpros za tie tvoje včerajšie výmysly. Nie! Dvere sa otvárajú, vchádza do bytu, vyzúva si topánky, kabát dáva na vešiak, zatvára dvere. Deti! Tato! Hovorí im, ako bolo v robote, ako operoval, ktoré nástroje použil, koľko krvi vytieklo. Napäto ho počúvajú, vzdychajú pri každom prehnane nechutnom detaile, oči im skáču z jeho gestikulujúcich rúk na otvárajúce sa ústa, sú vo vytržení. Úplne iné ako s nudnou smutnou matkou, ktorá ich chce priviesť do chudoby a vyhnanstva. Zachytí môj pohľad, ústa sa mu stiahnu do tenkej čiary, ešte si to vybavíme, čítam z nich. Deti odchádzajú do svojej izby, sadám si oproti nemu za kuchynský stôl. Chvíľu na seba mlčky hľadíme, hryziem si do spodnej pery. Hlboko sa nadychuje, otvára ústa. Vstúpil som do Strany, mám sa prihlásiť do konkurzu za prednostu. Dala som výpoveď, pôjdem sa prihlásiť do fabriky. Čože si spravila? Minútu nepadne ani slovo, hráme sa hru, kto žmurkne skôr. Odchádza do svojej, našej izby, vyťahuje kufor, balí si veci, prská, nejde mu zapnúť zips, kope do batožiny, skúša znovu, už to ide, obúva si topánky, oblieka kabát, buchne dvermi. Je to tu, život po živote, reťaz sa mi uvoľňuje z krku, balvan padá vedľa mojich nôh. Keď som zvládla jeho, nejakí protekční trapkovia na úradoch a vedeniach ma nezastrašia, nech sa aj na hlavu postavia, ja som oddnes revolucionár! Pustite ma na námestia, byt mi ostal, mám čím štrngať!
Myšlienka na kľúče ma vytrhne z predstáv. Aj ja dnes kráčam na námestie a svoje kľúče cítim vo vrecku. Myslím na ženu, ktorou by som bola, ak by nebolo tých, ako ona, ktorí na toto námestie kráčali predo mnou. Ja tam dnes pôjdem vykričať všetko, s čím u nás nedokážem žiť. Nebudem ale riskovať ako ona. Ohrozila všetko. Svoje vzdelanie, ambície, deti. To, že povstala, znamenalo, že im vydala všetko drahé priamo do ich chtivých rúk. Jediné, čo jej zostalo, bola sloboda. Aj moja sloboda je vo mne.
Žiadne komentáre