Je chladné aprílové ráno, nikde nikoho až na skupinku športovo oblečených ľudí čakajúcich na otvorenie kaviarne. V diaľke hrá hudba. O pár minút prichádza viac skupiniek, ľudia poskakujú na mieste, naťahujú si kompresné podkolienky a nastavujú bežecké hodinky. Všade je cítiť odhodlanie, ale aj strach pred známymi aj neznámymi prekážkami. Blíži sa štart maratónu.
Mama si namaľuje pery, odpije z Cafe Latte a odhryzne kus z čokoládovej buchty. Jej predmaratónsky rituál. Madrid je jej dvanásty maratón a tretí, na ktorom jej robím motivátora a pomocníka. Rozlúčime sa, dá mi svoje veci a poviem jej, že sa stretneme na štarte o tri a pol hodiny, čo je kvalifikačný čas do Chicaga. Má malú dušičku, lebo sa obáva, ako sa uvidíme medzi toľkými ľuďmi. Ale pripomeniem jej známu príhodu, ako som vyliezla na sochu v Bostone, aby som mala dobrý výhľad, keď ju budem po dobehnutí hľadať. Posledné objatie a rozhodným krokom odchádza ku štartu pri zvukoch Bohemian Rhapsody.
Napriek nulovým orientačným schopnostiam sa idem prejsť po meste. Počujem prvý výstrel, čo znamená štart elitnej skupiny. Všade hrá hudba, Eye of the Tiger, Show must go on, samé kvalitné veci. Trafím do centra, kde sú rozostavané živé kapely. Ľudia skandujú, povzbudzujú a tancujú v rytme. Niektorí bežci pôsobia utrápene, máchajú rukami a snažia sa držať tempo. Iní energicky bežia, naťahujú nohy sťa Mo Farrah, škeriac sa na okoloidúcich a na prvom kopci prejdú do kroku. Všetkých bežcov beriem ako maminu konkurenciu, preto na nich nepriateľsky zazerám.
Keď sa povie slovo maratón, ľudia buď udivene zhíknu, fúha, to obdivujem, to je náročné. Druhá skupina sa ironicky usmeje, to niekoho baví štyri hodiny behať po meste a vyzerať na umretie? Podľa mňa je maratón boh atletiky a kráľ športu. Feidippides bežal, aby oznámil správu o neuveriteľnom víťazstve, maratónci bežia pre to isté. Aby oznámili svetu a hlavne sebe správu o víťazstve nad telom a porazeneckým hlasom v hlave, ktorý im vraví, že je to zbytočné a nech si radšej sadnú do Starbucksu a dajú si citrónový muffin.
V cieli je mnoho ľudí, pretláčam sa dopredu, aby som mala čo najlepší výhľad. Neustále vyzerám známe ružové tričko a modré tenisky. Nie, to nie je ona. Od státia na špičkách ma bolia lýtka a ľudia sa na mňa lepia, chcú ma obrať o moju lukratívnu vyhliadkovú pozíciu. Deň sa rozjasnil, slnko na mňa praží, ale odhodlanie ma neopúšťa. Zamerala som sa na obuv, nanešťastie väčšina bežcov zvolila populárny model tenisiek modrej farby. Začnem pozorovať tričká. Čierne, zelené, fuj, béžové a ružové! Je to ona! V omámení radosti z nájdenia mojej šampiónky som začala metať rukami a vykrikovať jej meno. Misia splnená, žiadna blamáž a vyvolávanie mena policajtami.
„Zabudla som si bežecké hodinky, takže som vôbec nemala orientáciu o kilometroch!” Opisuje mama svoju púť. Dobehla spokojná a vysmiata, rúž sa jej vôbec nezotrel. „Nejako som sa dávala do rytmu a neregistrovala som, že vôbec neviem, aké mám tempo.” Veselo pokračuje, zatiaľ čo dvojica mužov podopiera svojho klátiaceho sa kamaráta zmoreného behom. „Mala som natrénované,” vysvetľuje. Okolo sedemnásteho kilometra (nevie presne) sa dostala do stavu, ktorý je známy bežcom na dlhé trate (dlhá trať nie je sedem km), keď máte pocit, že robíte presne to, čo máte robiť a nedá sa to nijako spochybniť. „Beh je strašne dobrá aktivita, lebo je to také rytmické, tam dýchaš tak rytmicky a čím rýchlejšie bežíš, tým rýchlejšie to ubieha. Úplne jednoduchá dobrá aktivita.” Zhodnotila svoj výkon maminka.
Ako vlastne ľudia začnú s behaním? Moja mama bola mimoriadne nešportové dieťa, v dospelosti si občas z povinnosti zacvičila, aby sa úplne neroztiekla. Potom odcestovala na jazykový pobyt do Californie a tam bežali úplne všetci. Školu mala ďaleko od bydliska, chodila veľa peši, ale povedala si, že by sa tam rýchlejšie dostala, keby si to prebehla. Doma by jej takáto myšlienka prišla exotická, málokto behával a vtedy ešte nebol Instagram, nedalo sa kde pýšiť výkonmi. V San Fransciscu jej to prišlo ako úplne fasa vec, len si tak zabehať.
Hneď ako sa vrátila domov, vyhrabala zo skrine staré športové tenisky, ktoré si kupovala veľmi dávno, aby sa neblamovala s frajerom na tenise. Vybehla z Kramárov dole kopcom, smerovala na Železnú studničku. Úspešne tam došla a otočila sa naspäť. Kopec nikam neodišiel, a tak ho vyšliapala. Bolo to strašné, ale ani jej nenapadlo, že to nebude robiť. Bežala aj na ďalší deň, aj ten ďalší. Vôbec jej to nešlo, ale úžasne ju to bavilo. Prosto to na ňu prišlo, cítila, že toto je dobrá vec, zamilovala sa. Toto bude robiť.
Po dvoch týždňoch tréningu sa prihlásila na Medzinárodný maratón mieru v Košiciach s pocitom, že ona si to určite nacvičí. Niečo natrénovala, ale bola to perepúť. Časový limit bol päť hodín, dobehla za päť hodín a štyri minúty, práve balili cieľovú konštrukciu. Začala kričať a mávať rukami. „Nie, nie!” Nechali ju prejsť. Takto sa začala jej maratónska kariéra.
Má tri deti, dve občianske združenia, učí na vysokej škole a píše román. Bežala v Barcelone, Ríme i v Bostone. Kvalifikovala sa na Londýn a Chicago. Trénuje každý deň a behávala aj počas tehotenstva. Vždy si dá svoj cieľ a ten chce naplniť. Beh je pre ňu láska, droga, odpoveď na všetko. Sama vraví, že keby nebehala, tak fetuje. Dámy a páni, moja mama, šampiónka dlhých trás, krásnych miest a môjho srdca.
Trápi ťa niečo? Máš ťažobu na srdci, bôľ na duši? Môj milý, bol si si už zabehať?
Článok bol pôvodne publikovaný na jar 2019 v Športovom čísle
Žiadne komentáre