Ako chutila moc Veľkému mužovi? Stala sa mu drogou, dôvodom, pre ktorý žil a zároveň zaživa zomieral. No nebolo to tak vždy. Kedysi dávno predtým, ako po prvý raz pričuchol k omamnej moci, bol partizán. Bojoval v Povstaní za to, čomu veril a nebál sa preto riskovať, robiť rozhodnutia o životoch a osudoch iných. Medzi kamarátmi bol uznávaný pre to, čím a aký bol. Mal priateľov, ľudí, ktorým veril a ktorí rovnakou mierou dôverovali jemu. Ale všetkých, aj toho najbližšieho, od seba postupne odohnal.
Tento najvernejší, fotoreportér Frank, s ktorým prežili možné i nemožné, ho ako tieň pripomínajúci bolestivú samotu prenasledoval až k truhle. Bol pri prvých, vtedy ešte nesmelých dotykoch a flirtoch tohto politika s mocou. Zachytával Veľkého muža od čias, kedy s istotou a prehľadom čistil kraj, snažil sa kontrolovať nekontrolovateľné, až po dni veľkých fádnych príhovorov k rovnako veľkému a fádnemu davu. V závere vidíme už iba neschopnosť tohto politika robiť aj tie najmenšie rozhodnutia, lebo jedna chyba by mohla znamenať stratu moci. Neopustil ho ani počas štátneho pohrebu s tisíckami ľudí, z ktorých ani jediného jeho smrť nezarmútila. Pre prítomných to znamenalo iba zmenu tváre na titulkách novín za niekoho, kto nebude nevyhnutne schopnejší či lepší.
Celý tento život, vzostupy, zakopnutia, škandály a pády, od partizánov cez všetky bankety a otvárania závodov až po štátny pohreb, každý dôležitý moment bol zamknutý v jednom z mnohých fotoalbumov v trezore. Táto Frankova súkromná zbierka bola výsmechom jeho práci: stovky negatívov zo štátnických stretnutí, sál a tribún, ktoré by nikdy neprešli schvaľovacou komisiou. Jeho lexikón hlúpostí. Zachytával tu ľudskú stránku slávy: politické lásky, flirty, žúry a hory jedla v jedálenskom vozni cestou do vojnou zničeného kraja, generála tancujúceho odzemok na recepčnom stole alebo nahého herca plávajúceho v kaluži. Veľký muž bol Frankov najobľúbenejší študijný objekt. Bol zvedavý, čo sa môže stať z chlapa, ktorým jeho priateľ kedysi býval.
Mňačko kritizoval dobu, ktorá sa nesmela kritizovať. Samozrejme, nepáčilo sa to mnohým, medzi inými Antonínovi Novotnému. Vtedajší prezident si autorove vyjadrenia vzťahoval na seba. Vydanie tejto knihy neprichádzalo do úvahy, lebo štátni funkcionári nemajú chyby a nezomierajú na urémiu, nezatvárajú nevinných, ktorí by pre nich mohli predstavovať prekážku, nerozvádzajú sa preto, že ich manželka nie je dosť reprezentatívna a nezavrhnú syna, keď ich potrebuje. Sú fotografiou na prednej strane novín, hlasom rečniacim spoza pultu, nie chybujúcim človekom.
Život autora rozhodne nebol všedný a nudný, skôr naopak. Počas vojny bol držaný v koncentračnom tábore, z ktorého utiekol a následne sa pridal k partizánom. V 50. rokoch to bol jeden z najváženejších reportérov a presvedčený komunista, postupne sa stal, naopak, zásadným odporcom režimu. Dvakrát mu vzali československé občianstvo, vylúčili ho z učebníc a zakázali jeho knihy. Aj napriek tomu, alebo možno práve vďaka svojej úprimnosti a vyjadrovaniu názorov bez ohľadu na to, ako sa budú páčiť mocným, je toto dielo “zúrivého reportéra” úprimným svedectom doby, jej nedokonalostí a zároveň nadčasovým príbehom ľudskej skazenosti mocou.
Žiadne komentáre