Má 17 rokov, týždenne prečíta aspoň jednu knihu, pracuje na vlastnom románe a najnovšie sa stala šéfredaktorkou online verzie Nového Blesku. V sérii interviews Spoznaj redaktora prinášame rozhovor s Laurou Fedorovou.
Ako si sa dostala k písaniu?
Ja som bola vždy nejakým zvláštnym spôsobom kreatívna. Od malička som kreslila, dokonca som navštevovala prípravku na strednú umeleckú školu. Pamätám si, že som raz z výstrižkov novín spravila taký vlastný časopis o zvieratkách, kde pri každom z nich bol napísaný krátky príbeh. Vedela som, že to písanie je nejako vo mne, nevedela som to ale pomenovať. Navyše všetka moja pozornosť sa uberala ku kresleniu, neskôr intenzívne ku koňom. Naplno som začala písať asi v 7. ročníku. Povinne sme sa museli v škole zapojiť do literárnej súťaže. Pamätám si, že sa vtedy stalo niečo neuveriteľné, ako keby tie slová neprechádzali ani hlavou, ale hneď išli do prstov. Napísala som 3 strany príbehu len tak. Bola som na seba veľmi pyšná. Išlo mi to úplne prirodzene a pochopila som, že toto je možno tá moja abilita. Vtedy som ale písala iba čisto z dôvodu získavania lepších známok, lebo som nebola najlepší študent. Vždy som sa snažila využiť každú príležitosť, aby som sa nemusela učiť, ale aj tak dostala nejaké prilepšenie.
Teraz pre teba písanie neznamená už iba zdroj prilepšenia. Kedy si to začala brať ako niečo viac?
Moja mama to písanie úplne od začiatku podchytila, keď videla, že by z toho niečo mohlo byť. Teraz to možno znie, že ma nútila, no tak to netreba brať. Jednoducho vedela, že je to šanca na niečo, čo mi pôjde. Všetky tie veci, ktoré som robila predtým, od kreslenia cez džudo až po kone, ma stáli veľkú dávku úsilia, aby som sa dostala vôbec na nejakú základnú úroveň. Jeden úspech sa rovnal desiatim neúspechom. Tá cesta bola veľmi zarastená a ťažká. Pri písaní mi to jednoducho šlo. Mamina vedela, že toto je niečo, čo mám robiť a pôjde mi to. Keď aj nebola vždy poviedka najlepšia, motivovala ma sa prekonať, stále písať viac a viac. Nakoniec som si to tak veľmi obľúbila, že mi to príde už úplne prirodzené, taká súčasť mňa.
Čo ťa baví písať?
Väčšinou píšem úvahy. Svoje články na Blesku pomenúvam “recenzio-úvahy”, lebo málokedy v nich tie veci iba recenzujem. A to ma aj veľmi baví. Príde mi to také prirodzené, že to iba neopíšem, ale sa nad tým zamyslím a obohatím o svoje postrehy. Určite sa ale nepasujem do polohy nejakého mysliteľa, to nie. Mám veľa múch a neovládam všetko. Okrem úvah sú mojou vášňou aj poviedky.
Tvoje texty sú trochu ostrejšie, špecifické. Ako by si opísala svoju tvorbu?
Moja tvorba sa skladá najmä z takých kontroverznejších a otvorenejších tém. Viem, že u niekoho môžu moje texty vyvolať polemiku, no určite mi to neprekáža, práve naopak. Dobrý text má vyvolávať emócie. Taktiež sa vyžívam v dlhých a veľmi, veľmi podrobných opisoch. Veľa ľudí mi vravelo, že viem dobre vygradovať a opísať scénu. Myslím, že už sa mi začína rysovať štýl, ktorého súčasťou je ale aj dostatok vulgarizmov. Vo svojom ústnom i písomnom prejave som ich pestovala dosť dlho na to, aby to v tých textoch nebolo samoúčelné. Je to na zaplakanie, keď niekto nevie správne používať nadávky.
Majú takéto diela na literárnych súťažiach v tvojom veku šancu?
Teraz to vyznie tak, že som nič nevyhrala, a preto hovorím, že to tak je…ale áno, asi sa mi hodí iné publikum ako porotcovia detských súťaží. Veľa ľudí ani neverí, že to píšem ja. Keď ma ale niekto z pedagogického zboru požiada aby som sa do nejakej súťaže zapojila, vždy to rada spravím. V takých prípadoch, rovnako ako v článkoch do Blesku, dám vulgarizmy bokom.
Čo je pre teba zdrojom inšpirácie? Odkiaľ čerpáš témy?
Priznám sa, že moja najväčšia inšpirácia je môj vlastný život. Vždy som písala viac autobiograficky, no veľmi veľa aj počúvam príbehy a skúsenosti iných. Jedno obdobie som si myslela, hádam to nezakríknem, že už skončilo všetko to „vzrúšo“ okolo mňa, že už nebudem mať o čom písať. No stále sa to krúti, stále sa niečo deje a stále som témy svojho miestami atypického života nevyčerpala.
Už len pri zbežnom prezretí tvojho instagramu je jasné, že miluješ knihy. Kto sú tvoji obľúbení autori?
Mám takú svoju obľúbenú trojicu – Stephen King, Charles Bukowski a Jack London. Londona milujem príbehovo úplne najviac, King je zase štylisticky brilantný. Štýlom a otvorenosťou je mi ale veľmi blízky práve Bukowski. Spomeniem aj Johna Irvinga, ktorý je pre mňa taký príklad ľudskej geniality, ktorá je dosiahnuteľná, čím pre mňa predstavuje obrovskú inšpiráciu. Ak by som mala ale vybrať zo slovenských autorov, tak je to Peter Pišťanek, Rivers of Babylon je moja srdcovka a Dušan Mitana. Je mi ľúto, že som ho objavila až po jeho smrti, no Koniec hry aj Patagónia sú super.
Keby si mala vybrať tri knihy a zostaviť “knižný výber Laury Fedorovej”, ktoré by to boli?
Tak tri je dosť málo. Ale jednoznačne Tulák po hviezdach od Jacka Londona, je to moja úplne najobľúbenejšia kniha vôbec. Je to o slobode, o tom, ako je v nás, no netreba za ňu prestať bojovať. Potom by som vybrala Šogúna od Jamesa Clavella. A nakoniec knihu Úspešníci od mojej mamy, Kataríny Fedorovej. Tá kniha teda ešte nie je na svete, ale budúci rok má vyjsť. Mala som možnosť si ju už niekoľkokrát prečítať, vždy som sa na konci rozplakala. A to ju sem neradím len preto, že ju napísala moja mama, tá kniha je jednoducho úžasná. Ide ako rútiaci sa vlak, prejde vašimi všetkými centrálnymi sústavami a zanechá naozaj veľkú stopu.
Aj ty momentálne pracuješ na svojom prvom románe. Vieš ho trochu predstaviť? O čom bude?
Bude sa volať Bláznovstvá a bude to veľmi silne autobiografické. Taký neobyčajný príbeh malého dievčatka až do dospelosti. Bola by som rada, ak by som to dopísala na jar budúceho roka. Potom to prejde viacerými osobnými čítaniami a neskôr uvidím, či pôjde do šuflíka alebo sa ho budem snažiť posunúť ďalej nejakému vydavateľstvu.
Často sa vraví, že stredoškoláci sa o nič nezaujímajú a nemajú ciele. Tebe zjavne ambície nechýbajú…
Ja som vždy taká, že keď niečo začnem robiť, tak sa toho chytím a snívam 5 kilometrov dopredu. Je to taká moja….nie že chyba…ale človek je potom možno trochu viac smutný, keď sa to nepodarí, ale o to viac šťastný, keď to naopak vyjde. To snívanie je na tom úplne najlepšie.
Ako si sa ocitla na Herdu? Pôvodom nie si z Trnavy a prvý rok strednej školy si dokonca absolvovala na inom gymnáziu.
Do Trnavy som sa presťahovala v roku 2015 a do ôsmeho ročníka som každé ráno dochádzala do školy v Bratislave. V deviatom ročníku tak padlo rozhodnutie prestúpiť na školu tu, konkrétne na BESST, kde som rovno nastúpila aj do druhého ročníka gymnázia. Bohužiaľ, súkromná škola s liberálnymi, modernými, západoeurópskymi praktikami neznamená hneď dobré vzdelanie. Angličtina bola síce na vysokej úrovni, no na ostatných predmetoch sa toho veľa nerobilo. Začala som vidieť, že pani riaditeľke viac záležalo na oblečení ako na vzdelávaní. Za tie peniaze som nedostávalo to, čo by som dostávať mala. V tej dobe som sa naplno venovala jazdeniu, a tak som rozhodla prestúpiť sem, do športovej triedy.
Naplnila naša škola tvoje očakávania?
Prekvapivo áno. Myslela som si, že športový gympel je niečo veľmi ľahké, kde budeme iba váľať šunky. Nie je to síce najťažšia škola na svete, no je to ten správny priemer. Naučím sa všetko, čo treba a zároveň mám čas aj na svoje mimoškolské aktivity. Sú tu úžasní učitelia, ktorí to celé posúvajú dopredu. Aj moja pani triedna profesorka sa veľmi snaží a podporuje ma. Vždy, keď sa koná nejaká súťaž alebo workshop v Trnave, prinesie mi letáčik.
Do Blesku si sa pridala hneď potom, čo si sem nastúpila. Prednedávnom si sa stala dokonca šéfredaktorkou online verzie. Oplatí sa podľa teba byť v školskom časopise?
Ak tam idete iba kvôli tomu, aby ste to mali v CVčku, tak nie. Ak však radi čítate, píšete, chcete byť aktívni, poukázať na nejaké témy a možno sa niečo nové naučiť, tak sa v školskom časopise jednoznačne oplatí byť. Je to určite super skúsenosť. Dá sa tam naučiť pracovať v kolektíve a komunikovať s ostatnými.
Čo ti stredná škola, ako určitá životná etapa, dala? Máš pocit, že si nejako dozrela?
Počas strednej som zažila nepekný pád z koňa a mesiac som ležala v nemocnici. Práve toto mi pomiešalo to pomyselné poradie hodnotového rebríčka. Pred zranením som sa cítila neohrozene. Myslela som si, že všetky zlé veci, choroby, úrazy sa dejú iným ľuďom, nie mne. Viedlo to k tomu, že som postupne prestala jazdiť, no na druhej strane som začala aktívne písať. Písanie je od strednej školy pre mňa už niečo reálne, čomu sa môžem v budúcnosti venovať aj na inej úrovni.
Keď si už spomenula tú budúcnosť – máš nejaké konkrétne plány?
Moje plány sú také, že by som sa chcela po konci strednej školy presťahovať do Berlína spoločne s mojou mamou, babkou, súrodencami a psom. Uvedomujem si, ako je veľmi dôležité vzdelanie, no na vysokú školu ma to príliš neláka. Tú chuť po vzdelaní som nikdy v sebe nemala. Zaujímal ma síce dejepis, občianska i literatúra, ale nikdy som nebola zberač jednotiek a dobrých výsledkov. Radšej som si prečítala to, čo ma reálne zaujímalo. Naozaj tým nechcem tvrdiť, že známky a vysoká škola sú hlúpe. Viem, že by som na výšku mala ísť, ale klamala by som, keby som povedala, že je to pre mňa dôležité.
Myslíš si, že ľudia s tvojimi záujmami nájdu na Slovensku vhodný odbor?
Poviem to takto. Nemyslím si, že žurnalistika na Slovensku je pre naozaj kreatívneho človeka dobrá voľba. Je množstvo iných humanitných predmetov, ktoré sú pre budúcich spisovateľov vhodnejšie. Ide hlavne o rozšírenie obzorov. Ja som osobne dlho rozmýšľala nad Bislou (Bratislavská medzinárodná škola liberálnych štúdií), ale potom sme začali plánovať odchod do Berlína. Na mieste takýchto ľudí by som ale možno šla do sociológie, politológie či psychológie. Na písanie v prvom rade treba talent, potenciál, cítenie textu. Ak to človek má, tak podľa mňa môže študovať čokoľvek, pre mňa za mňa aj prírodovedné predmety. Keď má človek to predurčenie, tak sa k tomu nejako dostane. Treba hlavne písať.
Rozhovor vznikol v rámci novej série interviews, ktoré tvoríme medzi sebou. Chceme sa navzájom lepšie spoznať a zároveň priblížiť čitateľovi. Rozhovor s redaktorkou vychádza každý štvrtok.
Žiadne komentáre