Sme kresťanská spoločnosť, asistovaná samovražda je tabu, priam až odpudzujúca. Všetci tu musíme trpieť spolu a nikto sa z toho nevyvlečie. Diskusia o eutanázii napriek tomu neutícha. Film Dobrá smrť pojednáva práve o tejto téme. Hlavná postava je nevyliečiteľne chorá Janette, ktorá sa rozhodla pre samovraždu, pretože sa nechce dožiť imobility. Žije v Británii, kde to nie je povolené, a tak si naplánuje cestu do Švajčiarska. Počas filmu vysvetľuje svoje dôvody. Je život majetkom, s ktorým môžeme nakladať ako chceme?
Janette sa nechce zmieriť s osudom a bojuje s názormi okolia. Nanešťastie to nerobí zaujímavou, originálnou cestou, a tak film neprináša nič nové divákovi, ktorý je stotožnený s možnosťou eutanázie. Nedonúti človeka rozmýšľať nad životom, len sleduje príbeh smutnej chorej ženy, ktorá sa snaží vysvetliť rodine a okoliu svoje rozhodnutie. Syn má to isté ochorenie, snaží sa nájsť liek. Dcéra sa ju snaží presvedčiť, aby to nerobila. Obidvaja chcú, aby ešte počkala. Rozumiem, majú ju radi, ale ja by som milovaného blížneho netyranizovala svojimi osobnými pocitmi v situácii, ked’ ide len o neho.
Najväčším problémom je, že dielo neprináša nič nové do diskusie o samovražde. Pre mňa je úplne samozrejmé, že človek, ktorý bude o pár rokov úplne neschopný pohybu, už nechce žiť a chce to ukončiť, kým vládze a je ako-tak zdravý. Môže to zaujať len ľudí, ktorí s niečím takým nie sú zmierení a majú neustálu potrebu sa starať do toho, či chce niekto žiť alebo nie.
Nijako ma nepopudzuje ani nepohoršuje samovražda. Či už asistovaná alebo neasistovaná, či už zo zdravotných alebo iných dôvodov, toto slovo so mnou nič nerobí. Prečo to ľudí tak rozrušuje? Je to hriech, nevďačnosť, zbabelosť. Naozaj je hrdinstvom ostať napospas ostatným, byť ťarchou a príťažou? Je vďačné vedome sťažovať život blízkym svojím bezvládnym telom? Znie to tvrdo, ale taká je realita. Nikoho nebaví pozerať sa na tieň milovaného človeka. Chcete tvrdiť, že život v ústave alebo na paliatívnom oddelení je lepší ako decentný koniec?
Fascinuje ma, aká je Európa ohľadom eutanázie rozdielna. Sú krajiny, kde je prísne zakázaná a v Holandsku sa vykonáva na novorodencoch.
Posledný západ slnka mi prišiel príliš osobný. Od ženy, čo o chvíľu umrie, by som čakala viac úvah, zamyslení nad životom. Čo ľutuje, čo by urobila inak, ako berie vlastne celý svoj život, čo bolo jeho zmyslom? Mala slobodného ducha a očividne prežila všeličo zaujímavé. Ten ma zaujímal oveľa viac ako smutné reči o jej aktuálnom stave. Chcela som vyšší level. Spoločnosť je v diskusii o eutanázií na prvom stupni základky a ja som chcela vidieť film hodný vysokej školy. Je vyrobený tak, aby ho spoločnosť prijala a neodsúdila. Nie je nebojácny ani neprepisuje pravidlá. Je len dobrý.
Nedokázala som odohnať pocit nudy. Boli tam milé, pekné a zaujímavé momenty, ale nič čo by mi vyrazilo dych. Dúfam, že to aspoň otvorilo oči jedincom, ktorí sú proti eutanázií a majú pocit nadvlády nad životmi iných ľudí. Na to, aby film zmenil mienku spoločnosti ohľadom asistovanej samovraždy, mi neprišiel dosť silný. Pre človeka s otvoreným pohľadom na svet to bolo zbytočné predstavenie, ktoré rozprúdi diskusiu akurát tak v katolíckych online novinách.
Mala som priveľké očakávania, ktoré neboli naplnené. Prišlo mi samozrejmé, že je každý racionálny človek zmierený s možnosťou eutanázie. Potom som si spomenula, že žijeme v spoločnosti, ktorá sa vyžíva v obmedzovaní ľudí, ale zároveň im odmieta pomôcť. V spoločnosti, ktorá kritizuje potraty, ale kašle na narodené deti. Deti v osadách, deti v ústavoch, deti chudobných. Všetky tie živé deti. Všetci tí živí ľudia. Každá smrť je dobrá, ak si ju človek praje a nevidí iné východisko.
Žiadne komentáre