Každý si asi pod názvom Černobyľ predstaví najväčšiu jadrovú haváriu na svete. Okrem svetoznámeho Černobyľu v najväčšej jadrovej havárii v histórii ľudstva dôležitú úlohu zohralo aj mesto Pripjať. Zóna je dodnes chránená vojakmi. Tieto mestá sú hojne navštevované turistami z mnohých krajín. Pani profesorka Kubáňová taktiež podstúpila tento výlet a do Blesku s nami ochotne spravila rozhovor, v ktorom sa o jej výlete dozvieme viac.
Černobyľská havária sa stala 26. apríla 1986 v černobyľskej atómovej elektrárni na Ukrajine. Explóziu zapríčinilo prehriatie 4. reaktora, ktorý následne vypustil do vzduchu rádioaktívny mrak. Ostatné 3 reaktory pracovali naďalej a posledný bol odstavený až v roku 2000. Zasiahnuté boli oblasti Ukrajiny, Ruska a Bieloruska a to si vyžadovalo evakuáciu vyše 200 000 ľudí. A vďaka dažďom sa pozostatky radiácie dostali až do Írska. Počet úmrtí je dodnes neznámy, ale 600 000 až 800 000 mužov riskovalo svoje životy vystavovaním sa radiácie pri čistení 30 km evakuačnej zóny v okolí reaktora. Dôvody úmrtí boli rôzne. 203 ľudí ihneď hospitalizovali, 31 ľudí zomrelo, z toho 28 utrpelo následky akútnej choroby z ožiarenia. Rapídne sa zvýšila rakovina štítnej žľazy, hlavne u detí, ktoré boli v kontaminovanej zóne, popáleniny, zlyhanie imunity alebo pľúcne komplikácie.
Prečo ste sa rozhodli navštíviť práve Černobyľ?
Bol to nápad jednej mojej kamarátky, ktorá výlet zorganizovala prostredníctvom cestovnej kancelárie, špecializujúcej sa na takýto typ výletov. Bez cestovnej kancelárie sa tam totiž dostanete len veľmi ťažko, resp. vôbec. Vedela, že by ma to zaujímalo a nemýlila sa. Išla som najmä preto, že černobyľskú tragédiu z roku 1986 si ešte veľmi dobre pamätám. Ešte by som doplnila, že mnohí poznáme len názov „Černobyľ.“ Elektráreň sa však nachádzala aj blízko mesta Pripjať. Bolo to novovybudované mesto, ktoré postavili v 70-tych rokoch 20. storočia práve kvôli elektrárni. Žili tam mladé rodiny, boli to najmä zamestnanci elektrárne, vekový priemer bol okolo 30 rokov. Pre nich boli vybudované nové sídliská, školy, škôlky, kiná, kaviarne či plaváreň. A práve v Pripjati sme pobudli väčšinu času.
Černobyľ má doposiaľ na svojom území pozostatky rádioaktivity. Nebáli ste sa počas Vašej návštevy?
Pred cestou som si niečo málo o Černobyle prečítala a nejako zvlášť som sa nebála. Od výbuchu ubehlo už viac ako 30 rokov, môj pobyt tam bol v podstate krátky – prehliadka trvá 2 dni a vtedy dostanete dávku porovnateľnú zhruba jednému RTG vyšetreniu v nemocnici či niekoľkým hodinám stráveným v lietadle. Počas celej prehliadky sme mali dozimeter a aj cestou z tzv. „mŕtvej zóny“, ktorá je strážená a kam môžu len vedci a turisti, sme vždy absolvovali dozimetrické prehliadky.
Niektorí ľudia si myslia, že Černobyľ bol zlikvidovaný zámerne. Aký máte na takéto konšpirácie názor?
Že sú to len konšpirácie. Neviem, kto by mal dôvod ho zámerne zničiť. Oblasť elektrárne bola prísne strážená, okrem iného aj vojenskou základňou, ktorá bola priamo v Černobyle. Vtedy išlo len o nočný experiment a test nového bezpečnostného systému. Elektrárenskí operátori vraj nemali dostatočné skúsenosti a neboli poriadne vyškolení, došlo k prehriatiu a následnej explózii s katastrofálnymi následkami.
Bol Černobyľ taký, aký si ho väčšina ľudí predstavuje? Zničené mesto plné rozbitých budov, plynové masky a opustené majetky ľudí pohádzané na zemi?
Áno, je to doslova „mesto duchov.“ Tie majetky a osobné veci tam síce už nenájdete, niečo si odniesli pôvodní majitelia, niečo bolo zlikvidované kvôli tomu, že aj tieto predmety boli rádioaktívne a niečo bolo neskôr aj vyrabované. Ale stále tam môžete vidieť opustené škôlky s hračkami, knižkami či klavírom, vybavenie učební v škole, pôrodnicu s detskými postieľkami, plaváreň, kino či opustený detský lunapark. Budovy sa postupne rozpadávajú a tam, kde boli pôvodne trávniky, je všetko zarastené a takmer zalesnené náletovými drevinami, z ktorých už vyrástli pomerne vysoké stromy a kríky.
Ktoré miesto bolo pre Vás najviac znepokojujúce?
Ťažko povedať, lebo po dvoch dňoch už bolo deprimujúce všetko. Navyše sme tam boli v novembri, bolo ponuré sivé počasie, jemne mrholilo, takže to bolo ešte dusivejšie. Ale asi nemocnica a pôrodnica.
V Černobyle doteraz býva okolo 500 ľudí. Vedeli by ste si predstaviť život v Černobyle?
Nie. Je to pomerne ďaleko od zvyšku civilizácie. Teraz sú tam zväčša len pracovníci elektrárne, na ktorej sa budoval oceľový bezpečnostný sarkofág a potom starší ľudia, ktorí sa tam vrátili dobrovoľne a na vlastné riziko. Okolo sú len husté lesy a v noci nám neodporúčali vyjsť mimo hotel, lebo túlavé psy a vlci sa vraj pohybujú aj v meste.
Odporučili by ste ľuďom navštíviť Černobyľ?
Určite áno. Niekedy si treba pripomenúť, že človek nie je všemocný a pri každom experimente si treba dať obrovský pozor a zvážiť dôsledky. Navyše veľa vecí v súvislosti s rozsahom tragédie sa v tej dobe a v danom režime tajilo. Preto som to možno po rokoch chcela vidieť akoby „naživo.“ My sme sa dozvedeli len útržkovité informácie, aj to najprv len zo zahraničných médií. Ako prví na to upozornili švédski pracovníci elektrárne, ktorí zaznamenali zvýšenú radiáciu na svojich oblekoch. Tá ale pochádzala z rádioaktívneho mraku, ktorý vietor privial z Černobyľu. Čo sa týka plusov, ak idete prostredníctvom cestovnej kancelárie, máte zabezpečené takmer všetko… na ukrajinské pomery luxusný mikrobus, ktorý vás do danej oblasti dopraví z Kyjeva aj so sprievodcom (buď slovenským alebo českým), výklad, ubytovanie v hoteli, výbornú stravu… A mínusy, neviem. Nie je to rozhodne bežná dovolenková destinácia, kam by ste sa opätovne chceli vrátiť, ale ja rozhodne neľutujem, že som tam bola a videla na vlastné oči zvyšky toho, čo zostalo z Černobyľu a Pripjati.
Žiadne komentáre