Kapustový rožok. Keď som prvýkrát počula toto slovné spojenie, vybavila sa mi prevarená zeleninová polievka zo školskej jedálne, čo nebol veľmi príjemný zážitok. Bol druhý oficiálny školský deň a ja, ako zvedavá osoba, som to čudo musela ísť preskúmať. Možno vám moje nepoznanie pripadá divné, no nikdy predtým som nemala tú česť navštevovať školský bufet, keďže na mojej bývalej základnej škole nič také zavedené nebolo.
Popri zoznamovaní s novým prostredím, učiteľmi a spolužiakmi som schmatla pár sympatických rúk a svojich šesťdesiat centov a vybrala sa dole schodmi na prízemie Športového gymnázia Jozefa Herdu. Vystála si pravidelne dlhý rad hladných študentov a so spolužiačkami si zakúpila tento skvost. Všetky sme naň zvedavo pozerali, akoby sa z toho malo každú chvíľu niečo nebezpečné zrodiť, no potom nám došlo, že sa žiaden živočíšny vývin nekoná, tak sme sa do rožkov opatrne zahryzli. Pocity v nás okamžite explodovali, lahodnosťou sa nám zaplnili chuťové poháriky, videli sme, ako sa pred nami otvárajú nebeské brány s nekonečnými zásobami kapustových rožkov na celý život… Srandujem. No aj napriek tomu ich musím hodnotiť veľmi pozitívne, nikdy by som nečakala, že majonéza s kapustou môže byť taká skvelá a chutná. Mala som chuť ich do seba niekoľko ďalších napchať, ale musela som si s mojím finančným príjmom vystačiť.
Keď sme o našom gurmánskom zážitku rozprávali starším kamarátom, ktorí tu už pár mesiacov pred nami pobudli, jedna polovica nechápavo pokrútila hlavami s nesúhlasom a druhá sa naopak s nami nadšene rozplývala nad tou lahôdkou. Je to ako so seriálom Game of Thrones – ste buď zažratý fanúšik, alebo sa stále radíte medzi tých, ktorí o tom nechcú ani počuť. Po okolí som zahliadla aj naozaj hladného športovca, ktorý sa nebojí ich nakúpiť rovno niekoľko každý deň. Svoj hlad zakryl argumentom, čo má robiť, keď sa nudí. Zasmiala som sa, lebo som ho chápala, aj keď to niekedy preháňa. Samozrejme, on to aspoň zo seba vyšportuje, nie ako my ostatní, ktorí sa len celé dni ,,učíme‘‘ a na iné veci nám ani nezostáva čas.
Školský bufet sa stal jednou z mála vecí, pre ktoré som ráno počas nekresťanských hodín ochotná vstávať. Kapustové rožky a aj ostatné druhy pečív sú vždy čerstvé a dovezené priamo z pekárne, ako mi prezradila pani bufetárka, ktorá tu vykrmuje už približne deväť generácií šikovných maturantov, ktorí na našu školu spomínajú určite len v dobrom. Potravín je vždy dosť, niekedy sa aj rýchlo vyparia a nezostane po nich ani stopy. Rožky, bagety, sladké nápoje, tyčinky a napolitánky asi cez noc neožívajú ako potraviny v Lidli (teda, aspoň o tom neviem) ale určite sa im na našej priateľskej škole páči a sú tu spokojné. Asi ma ešte najbližšie dlhé štyri roky bude stále omamovať vôňa, keď ráno s prázdnym žalúdkom a nechuťou do života budem kráčať dolu do podzemia ku skrinkám.
To je všetko k môjmu zážitku, schvaľujem, odporúčam, snáď vám všetkým teraz vyhrávajú cirkusanti v žalúdku a prajem dobrú chuť!
Timeja
1 komentár
už nechceme kmeneeeeee z kapusty moreeeee