Prípad strateného Kečupu

Moje meno je Vňatka Karotková, dcéra Petržlena Karotku a Mrkvy Karotkovej. Spolu s rodičmi žijem v menšom, veľmi pekne zariadenom obchodíku s názvom Lidl. Ako v každej predajni sa potraviny členia na určité zbohatlícke vrstvy. Aj my máme takú „hviezdu“, ktorá si o sebe až moc myslí. Kukurica Čerstvá, obľúbená snáď u všetkých. Býva vo vedľajšom regáli a môžem vám povedať, že naše balenie nie je ani zďaleka také veľké, ako majú Čerství. Obal našej rodiny vyzerá oveľa chudobnejšie, je priesvitný a sotva sa tam pomestíme. No radšej trčať v ňom, ako sa dať do reči s Kukuricou. Pre tú Pukančiarku neznamenáte nič, pokiaľ ste sa neocitli aspoň sedemkrát na letáku predajne. Nemyslite si však o mne, že som len obyčajná koreňová zelenina, ale jediná detektívka široko-ďaleko. Dnes spolu budeme riešiť prípad strateného Kečupu.

Bolo 21:00 večer. V túto hodinu predavač Lojzo odchádza pravidelne domov. Nikto by nepovedal, že 27-ročný, dobre vyzerajúci chalan, trošku vyššieho vzrastu, skončí práve v našom obchode. Viete, nikdy som ho nemala rada. Môže byť milý či múdry, ba dokonca vie toho veľa o zavlažovaní, ale väčšie nemehlo ste ešte nevideli. Vždy, keď je počuť myknutie zámkom, náš obchod ožíva. Ale dnes ožil až moc.

Obyčajne si večer čítam leták a ohováram tú škaredú žltú hnusobu na úvodnej strane. „Stavím oranžovú na to, že je striekaná. Nechápem tie potraviny. Toto je krása?! Táto umelina?! “ nahnevane som sa sťažovala rodičom, keď sa to ozvalo. Krik. Najprv moja myseľ bola presvedčená o tom, že len mama vrieska na otca, nech nenecháva svoje listy po celom balení. Avšak, mýlila som sa.

Bol to krik zo sektora A, oddelenie omáčok. Určite sa niečo stalo, keď je taký zmätok po predajni. Moje ruky uchopili dlhý hnedý detektívny plášť a čierne okuliare, ktoré mi oco kúpil kvôli už krásne rozkonárenej stonke. Je to veľký a veľmi dôležitý znak dospelosti. Bežala som cez oddelenie zeleniny, ovocia, zdravej výživy a pečiva, kým ma moje nohy zaviedli k omáčkam. Okolo stál obrovský dav, snáď by ste tu našli aj celú predajňu. Podarilo sa mi tadiaľ predrať. Oči mi okamžite padli na utrápenú pani Ostrú. Sedela tam smutná ako psík bez majiteľa. „Ale, Mrkvička nám ide opäť riešiť,“ ozval sa za mnou preafektovaný a povýšenecký hlas slečny Čerstvej, „ nechceš sa radšej vrátiť do svojho krpatého balenia ?“ a venovala mi jeden prenikavý škaredý úsmev. „Vieš čo, Kukurička, drž otrusinku! Bež sa ešte raz postriekať, aby si bola ešte viac umelá, ako si. A teraz ma láskavo nechaj robiť moju prácu!“ zdalo sa, že Pukančiarka chce dačo namietať, no to sa už môj pohľad naplno venoval pani Ostrej. Sklonila som sa k nej a chytila ju za ruku. Pozrela na mňa svojimi obrovskými očami, dobre, že mi z toho až nezošedivela stonka.

„Ach, Vňatka, ešte že si tu. Stratil sa mi môj synček.“

„Kečup? Kečup Ostrý?!“

Prikývla. Automaticky som vytiahla malý zápisník a pero zo zadného vrecka plášťa.

„Je tu ešte možnosť, že ho predali.“

„No vôbec nie! Veď ešte pred dvomi hodinami sme sa smiali na Lojzovi ako zametá.“

Moja myseľ nechápala, ako sa teda mohol stratiť. Vyslovila som svoju otázku a pani Ostrá mi povedala: „ Na chvíľku som si zdriemla, teda všetky omáčky si zdriemli a Kečup, Kečup zmizol. Nemôžem prísť aj o syna! Veď len nedávno mi nejaké tlsté decko zabilo manžela. Buchlo svojím obrovským zadkom do nás a Helmans sa rozbil.“ Pani Ostrú som ubezpečila, že ho nájdem. Nechala som ju tam s davom, ktorý sa o ňu dobre postará. Ja predsa musím hľadať stopy. Ale čo spraviť ako prvé? Predsa len by som mala prejsť ten zoznam vecí, ktoré sa dnes predali. Moja myseľ mala už aspoň prvý bod, kde sa odrazí. Čakalo ma ďalšie bežanie cez celý obchod. Teraz som musela ísť okolo hygienických potrieb, kde som sa ale radšej ešte opýtala, či o malom Ostrovie Kečupe niečo náhodou nevedia. Nevedeli. Kým sa moje nohy dotrepali k zoznamu, bolo už desať hodín večer. Obyčajne by som si dala dúšok dobrej horúcej vody, no teraz moje oči prechádzali tabuľkou hore-dolu asi stokrát. Žiadny Kečup tam nebol.

„Slečna Karotková, slečna! Hľadám vás po celom obchode,“ ozvalo sa za mnou. Bol to malý zavalitý Oriešok Vlašák: „Viem niečo, čo by vás mohlo zaujímať. Kukurica bola na rande s Kečupom, než zmizol. Videl som ich, keď sa ruka v ruke prechádzali pri mojom regáli.“ Povedal to tak rýchlo ako jazdí metro v Prahe. „Pri rozliatom čaji,“ nahnevane som vystrelila sťa ohňostroj na Silvestra, „ja ju hodím do žeravého oleja!“

Letela som celým obchodom ako zmyslov zbavená s jedinou myšlienkou, že Pukančiarke vytrhám všetky zrniečka z tela. „Okamžite mi povedz, kde je Ostrý a prečo si mi nepovedala, že ste boli spolu vonku?!“ vrieskala som na celý Lidl. Dobre, že všetky potraviny z toho nezhnili. Kukurica sa otočila, vyľakaná a absolútne neschopná slova. „Vňaťka,“ toto bola ako rana do chrbta, tak mi nikdy ešte nepovedala, „ja neviem, kde je.“ zosypala sa na zem ako lavína. Pomaly zo seba jachtala slová, skoro vôbec nebolo rozumieť, čo hovorí: „Vyšli sme si, ale musela som letieť na fotenie. Až potom zmizol. Mala som ti to povedať, prepáč. Ale vieš čo by so mnou bolo, keby sa rodičia dozvedeli, že mám niečo s Ostrým? Ach, Vňati, ja sa tak bojím o svoju omáčičku. Prosím, nájdi ho!“ A hodila sa mi do náručia. Stála som tam s uplakanou Kukuricou a teraz som bola ja tá, čo nevedela, čo povedať.

Vtom sa niečo odomklo. Všetky pohľady padli na dvere. Bol to Lojzo. Zavládla obrovská panika, no našťastie sa každá potravina stihla vrátiť na pôvodné, jej určené miesto. Lojzo prechádzal obchodom, udýchaný a s tým jeho tupým výrazom na tvári. Zrazu zastal. „Prepáč, kamarát, omylom si mi padol do tašky,“ povedal so smiechom. Náš predavač vytiahol zo starej ošúchanej kabele Ostrého a vrátil ho do sektora A, oddelenie omáčok. Jeho kroky smerovali k dverám, bolo počuť zámok a Lojzo odišiel. „Kečupík!“ skríkli naraz pani Ostrá aj Kukurica a vrhli sa nášho nezvestného.

Po tejto nehode sa Čerstvá a Ostrý rozhodli verejne priznať svoj vzťah. Naša Pukančiarka začala byť oveľa milšia. Netvrdím, že sme ostali nejaké veľké kamarátky. Ale aj tak som vždy pripravená chrániť Kukuricin vzťah pred návalom pochybností jej rodičov. Takže, naše holubičky sú odteraz spolu a ja som mala za sebou ďalší prípad, a opäť úspešne vyriešený.

Veronika