Koniec

Bol jarný slnečný deň. Deň, o ktorom by ste povedali, že je dokonalý a bezstarostný. Avšak v mojom prípade to tak vôbec nebolo. Nenávidela som tento chodník, túto cestu, po ktorej som denno-denne chodila. Mala som pocit, že nenávidím svoj život. Lenže vždy, keď mi napadali takéto myšlienky, som si spomenula, že na svete boli aj ľudia, čo sa mali horšie než ja. Ale aj napriek tomuto „povzbudeniu“ som sa lepšie necítila.

Na konci chodníka som prešla hore schodmi a následne cez sklenené lietačkové dvere. V miestnosti bolo veľa ľudí. Niektorí sedeli na stoličkách, iní prechádzali cez bledé chodby. Všade bolo cítiť pach dezinfekčného prostriedku. Rýchlo som prechádzala chodbou a hľadala dvere so správnym číslom. Keď som ich našla, jemne som ich pootvorila a pomaly vstúpila do miestnosti. Keď som ju uvidela, vhŕkli mi slzy do očí. Opäť. Takto to bolo každý deň. Ten istý scenár. Ale snažila som sa ovládať. Utrela som si slzy z líc a potichu zavrela dvere. Podišla som k jej posteli a sadla si na stoličku, čo stála hneď vedľa postele. Zahľadela som sa na jej bledú tvár, vychudnuté ruky, hlavu, ktorú jej kedysi krášlili dlhé rovné zlatohnedé vlasy. Premýšľala som, kedy sa to všetko zomlelo. Ani si nepamätám, kedy sa tak zmenila. Zo silnej usmiatej a krásnej ženy sa stala troska, ktorá sa každým dňom viac a viac lámala. Chýbal mi jej úsmev, smiech, jej iskra v očiach. Všetko mi vzala jej rakovina. No bála som sa toho, že mi vezme úplne všetko. Moju mamu. Nechcela som na to myslieť a pripúšťať si to. Nikdy som neprestala veriť, že sa moja mama vylieči.

Zrazu pootvorila oči a zahľadela sa do tých mojich.

„Ahoj,“ pozdravila ma jemným hláskom.

„Ahoj, mami. A som tu zas,“ pousmiala som sa a vzala som si jej chudú bledú ruku do svojej. Chcela som ju aspoň trochu rozveseliť, ale nepodarilo sa mi to. Videla som na nej, že sa chcela usmiať, ale nemala síl. Slzy sa mi opäť tisli do očí.

„Zlatko, mali by sme sa rozlúčiť. Už to dlho nepotrvá a príde môj čas. Chcem…chcem ti povedať, že musíš byť statočná a silná. Neboj sa o mňa…a ži ďalej,“ odvetila vyčerpane mama a slza sa jej skotúľala po líci.

„Mami, to nehovor! Ani sama tomu neveríš, nesmieš to vzdávať. Nesmieš umrieť!“ náhlivo zo mňa vypadlo a vtedy prišiel skutočný plač. Nevládala som to počúvať. Nechcela som ostať sama. Otec odišiel pred pár mesiacmi, keď mame zistili rakovinu a našiel si novú rodinu. Zbabelec. Považovala som ho za obyčajného zbabelca, nič viac. Lenže okrem mamy som nemala nikoho. Predstava, že ma opustí aj ona, ma zabolela. Ešte som s mamou chvíľu ostala a potom som opäť išla domov.

O týždeň…

Mama zomrela. Vydržala to ešte týždeň, ale svoj boj prehrala. Ostala som sama napospas svetu. Nikdy sa s tým nezmierim. Ale aspoň som zistila, že bolesť nás robí silnejšími.

Poslednýkrát počas pohrebu som sa pozrela na jej hrob a vykročila som do sveta, aby som našla to, čo mi mama vždy dávala. Lásku.